Necitím sa byť hodna recenzovať slová samotného Dominika Tatarku. Namiesto recenzie – zopár citátov z knihy Navrávačky (prepísané rozhovory s Evou Štolbovou), ktorá sa dá prečítať za dve hodinky, ale v srdci ostáva navždy.

No a viac nemôžem sa pohnúť do vzduchu, lebo túžim aj lietať, lebo túžim lietať na sever, na západ, túžim fyzicky vyjadriť svoju slobodu, letieť, rozprávať, rozprávať nežne, cítiť, vyznať lásku tebe, svojim priateľom, vieš. Ale moje dni sa krátia a ja cítim, že čas ma prekračuje.

O Prútených kreslách

Bol zjazd, bolo stretnutie československých a poľských spisovateľov v Tatrách. A po jednom spoločnom sedení sa išlo ku komusi do izby a tam sa rozhodlo rozprávať, akú kto prežil najväčšiu lásku. Desiatky z našej aj poľskej strany rozprávali, akú zažili veľkú lásku. Tak som ich počúval, počúval a napokon som si povedal: vy ste nijakú lásku neprežili. Všetko to boli príbehy viac-menej zvrátenej sexuality, ale láska nikde nič.

Utvrdilo ma to v tom, že napíšem jeden príbeh, o ktorom som bol presvedčený, že je to prvý príbeh lásky. Tak som ho teda napísal a slovenskí pedagógovia boli takí veľkolepí, že to určili za povinné čítanie pre mládež na stredných školách.

O prenasledovaní

Teraz mám taký pocit: o mne nikto pravdu nenapíše. Nikto. Nech vám je česť a sláva. Niečo nemožno napísať, ani povedať, lebo to ani jedna ani druhá strana neznesie. A hovorí ten, kto má moc.

O literatúre

Veľkí básnici boli kňazi, učitelia, čiže ľudia, keď chceš, šamani. Ich starosťou bolo udržať kmeň pohromade. Udržať jedno kolektívne vedomie, ktorým sa človek bráni proti prírodným a sociálnym katastrofám. Literatúra mala spevy národné, ktoré mali držať národného ducha spoločnosti. Už som ti rozprával, ako to aplikujem na seba. Nemusel som mať nejaký zámer. Mal som rozprávať tak, aby to bolo zaujímavé, aby to ľudia počúvali: Áno, to sme my. To sme my. To je tá identifikácia. Tento muž, ktorý sedí na debne a spieva, to sme my, to sme my.

***

Kolektivizmus v literatúre, čiže cyklické romány sa skončili, nemali pokračovanie. Po určitých stranických, mocenských prejavoch… dosť, dosť! Tam sa začína nové obdobie v slovenskej či českej literatúre. Řezáč, aj keby bol sto razy napísal dobré veci pred vojnou, naraz tu sú dvaja Řezáčovia: jeden, ktorý písal celkom pekné knižky pred vojnou, a druhý – kokot.

O náboženstve

Toto je otázka katolíckej mystiky: katolícka cirkev potrebuje byť prenasledovaná. Iba prenasledovaním všetci sa uvedomujú. Za čo si ty ochotný podstúpiť smrť? Za niečo, čo stojí za to! Čo stojí za môj život. Alebo najprimitívnejšie: za čo sa dám zavrieť? Ja sa dám zavrieť, dám sa obesiť za niečo, čo je nad. Nad mojimi pocitmi, nad mojimi chvíľkovými sympatiami, čo je naj-. Aj ty môžeš byť naj-. Nad horizontom mojich túžob a žiadostí denných, čo je nepochybné, nad osobným, čo je ešte vyššie. Všetci to nazývajú absolútno.

A na záver :)

Ale ty ma nútiš k takýmto kokotinám a somárstvu, hovoriť o kozmických a veľkých veciach! Ja som… ja som pastier!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*