Milovníčka kníh ako som ja si nemôže nechať ujsť knihu rozhovorov so slovenskými vydavateľmi, zvlášť keď je jej autorom Ján Štrasser. Knihami žijem denne – v práci aj mimo nej, väčšina z vydavateľov je mi známa nielen ako osobnosti, ale aj tým, čo produkujú. V takejto knihe dostali oveľa väčší priestor ako bežne v médiách, mohli sa o mnohých témach viac rozhovoriť, a aj tak urobili.

Každý z rozhovorov má približne rovnakú štruktúru: otázky z osobného života (detstvo, štúdium, prvé pracovné skúsenosti), zasadenie do aktuálnej spoločenskej situácie a kultúrnej generácie. Šanca dozvedieť sa niečo o danej dobe? Ani nie, nejde o nejaké nové, nikde nepublikované fakty – skôr o to, ako rôzne obobia prežívali.

Našťastie nešlo o nejaké suchopárne fakty, no aj tak boli pre mňa tieto časti najmenej záživné. Mnohé životy sa na seba podobali – od detstva silný vzťah ku knihám, potýkanie sa s neprajnosťou režimu a napriek tomu sa formujúca túžba, ba až potreba týmto svetom pohnúť. Ako inak – knihami.

Oveľa zaujímavejšie bolo samotné rozprávanie o knihách a ich vydávaní. Je jasné, že úplne iné skúsenosti má Juraj Heger, majiteľ druhého najväčšieho a všeobecného SK vydavateľstva, iné nekomerční Bagala či Michal a úplne iné špecifickí vydavatelia ako napr. Chalupa či Milčák. Ak si chcete urobiť prehľad o tom, ako sa vyvíjala ich vydavateľská činnosť, táto kniha bude pre vás super.

Takmer všetci sa zhodujú na jednej veci: doba je zlá, ľudia nechcú čítať kvalitnú literatúru, distribútorom a kníhkupectvám ide len o zisk (na rozdiel od vydavateľov), preto aspoň štát by mal čosi robiť a dobré knihy podporovať. Keď som toto isté čítala pri druhom, treťom, piatom rozhovore, už mi blikala kontrolka.

Začína mi to pripadať ako nejaká divná forma náboženstva: všetci sú presvedčení, že práve to ich je to dobré, pravé a správne. A kto nie je s nami, je proti nám. Uznávam, samozrejme, že v literatúre sú umelecké a estetické rozdiely. Chápem, že po desiatkach rokov v tejto branži už má každý vydavateľ názor vyformovaný stovkami skúseností. Len neviem, či rozvoju dobrej literatúry pomôžu cynické komentáre a zahorknuté postoje.

Podľa mňa je úplne normálne, že knižný trh v 21. storočí vyzerá inak ako pred niekoľkými desiatkami rokov. A že jeho podobu neurčuje štát, ale čitatelia.

Minule prebehla zaujimavá debata pri vyhlasovaní knihy roka. Mnohí sa začali pohoršovať na tom, že by mali medzi nimi byť diela agenta SIS, ŠTB, speváka a vraha. Nejde teraz o samotnú anketu ani o to, kto ju vyhlasuje. Zrkadlí len to, čo sa reálne deje – keď na prvých miestach v predajnosti kníh kraľujú kuchárky, knihy o chudnutí, King Dubaj a pod. Je to preto, lebo kníhkupectvá miesto nich nevystavujú poéziu či filozofické traktáty? Zvýhodňujú distribučky lepším rabatom Dana Browna alebo Borisa Filana oproti Osamelým bežcom? Určite nie.

Knižný trh sa ako každý trh riadi mechanizmami ponuky a dopytu. Ľudia očividne majú záujem o úplne iné knihy ako tie, ktoré podľa tradičných vydavateľov prinášajú kultúrne a estetické hodnoty. Nejde o to, či sa s tým stotožňujem, či s tým súhlasím – skrátka je to tak. Aj v mojom wishliste sa popri Shakespearovi, Tatarkovi a Kunderovi nájde súčasná svetová literatúra či knihy o rozvoji osobnosti. Doma na poličke mám Daniela Heviera pri Bridget Jonesovej a Murakamiho vedľa Harryho Pottera.

Priznám sa, že mi tieto reči o nadradenosti niektorých kníh už lezú na nervy. Potom aj ja som kultúrny neznaboh, a to som vyštudovala slovenčinu a prečítala (nielen v škole) fakt všeličo možné.

Mnohí vydavatelia uvádzajú, že štát by mal podporovať vydávanie kvalitnej literatúry a o tom, čo je kvalitné, by mala rozhodovať nejaká komisia. Som si istá, že by sa aj tak dokázali vadiť o jej rozhodnutiach. A aký má zmysel podporiť zakúpenie hodnotnej literatúry do knižníc, odkiaľ si také knihy nikto nepožičia (ak zrovna nemusí)?

Nechcem sa zastávať komerčného vkusu Slovákov, ale mám preň porozumenie. Viac ako extrémne riešenia sa mi páči robiť kompromisy: vydaním bestselleru zafinancovať knihu, ktorá možno nebude trhať rebríčky predaja, ale mala by existovať (ako to robí napr. Slovart – dokáže vydávať Dána aj Slobodu; alebo Tatran – dokáže vydať Hru o tróny aj Dobšinského).

Aj tie kníhkupectvá orientované na zisk (že sa opovážili!) dokážu mať jeden stolík bestsellerov a druhý taký, na ktorom budú osvedčené tipy na literárne skvosty. Aspoň u nás v Martinuse to tak funguje. Byť zameraný na zisk by nemala byť nadávka: záleží, čo sa s tým ziskom potom stane. (A to platí nielen v knižnom biznise.) Či pôjde niekto na luxusnejšiu dovolenku alebo to vytvorí vankúš, vďaka ktorému sa budú dať robiť projekty na podporu kvalitného čítania.

Osem vytrvalých by sa mohlo volať aj osem prežívajúcich (s výnimkou Juraja Hegera, ktorého rozhovor znel najviac pozitívne a optimisticky). Snáď sa dočkáme aj pokračovania – Osem nadšených. To by mohlo byť o ľuďoch, ktorí si dokážu z každej doby a situácie zobrať hlavne to pozitívne a ktorých túžba pohnúť svetom vďaka knihám – hoci je to ťažké – nikdy neutíchne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*