Ondrej Štefánik: Bezprsté mesto

Spomedzi finalistov Anasoft litery 2013 ma nezaujalo veľa kníh. Minuloročný víťaz Balla je tu opäť s niečím ďalším ballovským, čo si doteraz moje srdce nezískalo. Lucia Piussi – ak je rovnaká spisovateľka ako speváčka – tam má niečo typicky undergroundové. Milan Zelinka a Pavel Taussig sú starí páni, obávam sa, že v ich tvorbe nenájdem žiadny svieži závan mladej literárnej krvi. Krištúfkov Hluchý dom stojí za povšimnutie, no už z popisu to vyzerá byť trošku nudné dielo, hoci akiste umelecky hodnotné.

Ondrej Štefánik bol jednoznačný kandidát, ako otestovať niečo z tohtoročnej elity slovenskej literatúry. Bezprsté mesto je podľa popisu súčasný mestský román s detektívnou zápletkou. No super! Niečo súčasné, mestské (= moderné) a detektívne (=akčné).

Čo majú spoločné jaternica, teplomer a Rubikova kocka?

Bratislava je prvou hlavnou postavou románu. Stane sa v nej niekoľko nevysvetliteľných vrážd. Obete majú useknuté dva prsty a pri nich sú naaranžované zvláštne predmety – jedna má pod pazuchou teplomer, pri inej nájdu jaternicu alebo Rubikovu kocku. Telá sú nájdené na nesúvisiacich miestach, obete sa navzájom nepoznali. Nikto nechce zomrieť ovalením kladivom, preto sú všetci opatrní a večer zalezení doma. Jediné, čo ich spája, je (náhodná) prítomnosť jedného človeka.

Zoznámte sa, Edo

Edo rozlepil oči, pozrel na hodiny a dostal strach z množstva času, ktorý musí do konca dňa vyplniť bytím.

Edo má k dispozícii more času. Jeho dni vypĺňa spánok, jedlo, hádky a sex so svojou priateľkou Beátou a chodenie po meste. Pracovať nemusí, lebo prenajíma nehnuteľnosť (jednu). Veľa času trávi s Paulim, sebavedomým slovenským podnikateľom, ktorý podniká s tým, čo príde. Väčšinou však Pauli sedí pri bare U zeleného krokodíla, napcháva sa pistáciami a vaječným koňakom a diriguje Eda, aby namiesto neho písal zamilované listy Pauliho priateľke Natálii.

„Nemôžete tu byť. Je to predsa konkurz na vášho náhradníka,“ šepkal mu pán Návšteva do ucha.
„Načo náhradník? Veď ja som predsa tu, živý a zdravý! Vezmite mňa!“ hneval sa Edo.
„Vy nespĺňate podmienky. Nemôžete byť predsa sám sebe náhradníkom. Ako môže byť originál vlastne kópiou? Vy ste predsa vy. My hľadáme niekoho, kto bude žiť váš život za vás. Bude bývať vo vašom byte, jesť vaše jedlo, robiť vašu prácu a tak. A najmä – všetko bude robiť lepšie ako vy,“ vysvetľoval pán Návšteva.
„A čo budem robiť ja?“ pýtal sa skormútený Edo.
„To, čo doteraz. Vôbec nič,“ odpovedal pán Návšteva.

Rozhovor Jozefa Kariku s Ondrejom Štefánikom

Jeho pokojný stereotypný život skomplikuje náhoda: jeho osobu spájajú s nedávnymi sériovými vraždami bratislavského Rozparovača. Dvaja policajti ho kvôli tomu nenápadne prenasledujú po celom meste a skúšajú ho priviesť k priznaniu viny. Okrem toho má na krku tajomného pána Návštevu, ktorý mu dá jednoznačné ultimátum: buď vypátra vraha, alebo zomrie vo večnosti hladný a nevysraný.

Všetci chodia do práce, majú rodiny, majú tisíc starostí, nikto nemá čas niečo s tým urobiť. Zato vy máte času habadej. Ste, kurva, vyvolený, tak sa tak správajte, mladý muž. Nepoflakujte sa, nájdite vraha. Zdá sa nám, že hľadáte čokoľvek iné, len nie vraha.

Pre Eda sa stáva hľadanie vraha osobnou záležitosťou, stratila sa totiž Maličká, ktorú namotáva, odkedy si pohnojil svoj vzťah s Beátou. Spolu s ním pátra aj jeho bývalý spolužiak Peter. Podozrievajú tajomného Lístočkára, ktorý lepí po stĺpoch nenávistné odkazy rovnako absurdné ako zanechávanie divných predmetov na mieste činu.

Mŕtvolu používa ako nosič antiinformácie. Zabitý človek neostane len tak nepovšimnutý ako napríklad nejaký billboard v poli. To je ten paradox, vlastne… vzhľadom na vysokú pôsobivosť mŕtvoly je informácia, ktorej nositeľom je mŕtvola, úplne bezpredmetná. Neznamená nič. Bez posolstva. Toľko síl musel vynaložiť na to, aby nám nič nepovedal! Rozumiete? On vlastne paroduje informácie. Paroduje celú túto zištnú posranú reklamnú informačnú dobu. Je to proste tak! Lezieme mu všetci na nervy! Médiá, reklamy, vy a ja! Nič nám neodkazuje, zabíja bez posolstva. Ako škridla, ktorá niekomu len tak padne na hlavu!

Môj tip na víťaza Anasoft litery

Zdá sa vám to celé príliš absurdné? Našťastie, rýchlo zbadáte, že to nie je len nejaké bezzmyselné pohrávanie sa s čitateľom. Štefánik to má dobre prešpekulované a do rôznych typoch postáv ukryl snáď celú generáciu tridsiatnikov. Detektívna zápletka je tu potrebná hlavne na to, aby dej zaujímavo a napínavo plynul, to podstatné je však neviditeľné – a ukryté v druhom pláne textu.

Ak máte radi divné postavy, cynický čierny humor, náboženské konšpirácie či trpíte generačným pocitom frustrácie, táto kniha je práve pre vás.