Truman Capote: Chladnokrvne

O tejto knihe som prvýkrát čítala až v u Sama Marca (mimochodom, prekladateľa knihy). Asi je aj hanba, že som ja, taká milovníčka detektívok, toto slávne dielo nepoznala: no možno práve preto, že u nás naposledy vyšlo pred 50 rokmi.

Na druhej strane, nejde vlastne o detektívku – hoci sa tu vyskytujú všetky jej dôležité súčasti: vražda, páchatelia, obete, vyšetrovatelia i zhrozený pospolitý ľud.

Chladnokrvne patrí do žánru true crime, kriminálny čin sa teda skutočne niekde stal. Prečo o niečom takom čítať knihu, keď sú toho plné kriminoviny? Odhliadnuc od toho, že aj takéto udalosti majú svojich fanúšikov (niežeby sa vyžívali vo vraždách a iných desivých skutkoch), nejde len o suchý prepis faktov ako z policajných šanónov.

Práve Chladnokrvne patrí medzi zlatú klasiku tohto žánru na pomedzí reportáže a fikcie, alebo inak: je to beletrizované spracovanie reportáže o tom, čo sa stalo. Po prečítaní knihy už rozumiem prečo.

Pomerne hrubá kniha sa začína vykreslením členov rodiny Clutterovcov: vonkoncom nie dokonalých, ale rozhodne slušných ľudí, ktorí nažívajú medzi sebou i v dedinke Holecombe bez akýchkoľvek sporov. Autor ale hrá férovo: ešte skôr, ako si ich obľúbite, vás varuje: tento človek dnes zomrie a toto je jeho posledný deň.

Medzitým sa Dick a Perry (len nedávno navrátivší z basy) pripravujú na záťah a cestujú stovky kilometrov na miesto činu. O pár hodín neskôr ich čaká rovnaká cesta naspäť – vrátiť sa domov a zaspať poobede pri telke na gauči je po štvornásobnej vražde naozaj chladnokrvné…

O tom, ako sa všetko stalo, sa dozvieme až oveľa neskôr. Dalo by sa povedať, že nie je ani také podstatné ako, ale prečo. Aj keď na túto otázku odpovedá už obálka: „Konali bez motívu.“ A to je podľa mňa ešte hroznejšie a – asi aj svojím spôsobom fascinujúcejšie, ako keby išlo o „bežný“ zločin z afektu. Oveľa viac priestoru sa preto venuje samotným páchateľom – ich detstvu, dospievaniu, rodine a predchádzajúcemu životu – no i tomu, aké nelogické kroky robili po spáchaní vraždy.

Keďže sa so Smithom a Hicockom následne konal aj skutočný súdny proces (a nie je ťažké domyslieť si, ako dopadol), toto je jedna z najsilnejších fotiek, ktorá sa v prípade zachovala. Opisuje smiech, ktorým odsúdení komentovali nejakú drobnosť po vynesení smrteľného rozsudku.

Volá sa „The Last Laugh“…

Aj keď je dopredu jasné, ako to celé dopadne, nie je to vôbec nudné čítanie. Capoteho štýl vás pripúta do kresla a najlepšie na tom je, vôbec nepodsúva nejaký názor – necháva čitateľa, nech si urobí vlastný. Veľa sa sústredí na detaily a niet sa čomu diviť – pri písaní knihy sa hrabal v 8000 stranách dokumentov k prípadu a osobne urobil nespočetné množstvo rozhovorov ľuďmi zapojenými do prípadu. Nečudo, že sa mu to celé stalo osudným a po tejto knihe v podstate už nič iné autor slávnych Raňajok u Tiffanyho nenapísal.

Pozitíva • Koho bude kniha baviť?

• fanúšikov riešenia zločinov
• fanúšikov psychológie
• knižných kajšmentke

Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:

• čakáte klasickú reportáž
• čakáte napínavé krimi
• máte odpor k zločin(c)om