Auschwitz

Včera som po 13 rokoch navštívila Osvienčim. Pridala som sa do partie rodinných priateľov, aby sme spoznávacím výletom (6/9 členov našej posádky tam ešte nebolo) strávili posledný pekný jesenný deň. Teplota okolo 20 stupňov, ešte stále hrejúce slnko, len vetrík rozfukoval nasnežené žlté lístie a dotváral októbrovú idylku, ľudia sa usmievali a s coffe-to-go kelímkami posedávali na lavičkách pred hlavným vstupom.

„Ako je v tom Osvienčime pekne!“ žiadalo sa mi povzdychnúť.

Počas 3,5-hodinovej prehliadky nás sprevádzala mladá Poľka Aňa. Dozvedeli sme sa, že slovenčinu vyštudovala v Krakove spolu s angličtinou. Rozpráva dobre, aj keď nie bezchybne, ja sa však teším tomu jej poľskému prízvuku, v ktorom znie všetko roztomilo.

Absolvujeme vstup na prehliadku, dostaneme slúchadlá a malý prijímač na krk (vyzerá ako stará empétrojka). Nestíham sa ani začudovať (to nám budú púšťať nejaké autentické nahrávky?) a už máme všetci na ušiach slúchadlá a počúvame, čo hovorí Aňa stojaca zatiaľ meter pred nami. Rýchlo som ale pochopila, a najmä ocenila tento systém – sprievodca môže rozprávať aj keď je skupina v pohybe, nemusíme sa čakať a môžeme sa pri niečom pristaviť a pritom stále zreteľne počujeme, čo hovorí. Okrem toho nemáme ani veľmi priestor medzi sebou sa baviť (ehm, priebežne si vymieňať dojmy), sprievodca sa nemusí namáhať s hlasom a každý z nás sa tak sústredí na výklad.

Zdá sa nám, že je všade plno, ale Aňa vraví, že naopak – dnes máme šťastie, lebo je omnoho menej ľudí. Bežne sa musí pri vstupoch do jednotlivých budov aj čakať v rade, my sme čakali len pri vstupe do plynovej komory (not funny).

Aňa sype všetky informácie z rukáva, očividne je zvyknutá všetko verklíkovať, preto sa aj občas opakuje. Spočiatku sa mi to nezdá, no po chvíli si na to zvyknem. Pripomína mi učiteľku, ktorá opakuje podstatné veci, potrebné si zapamätať.

Miesto poľského názvu tábora používa stále korektne nemecký. Aj v Šarkanoch sa píše, že „Oświecim je známejší – tak, ako sa patrí – pod svojím nemeckým názvom Auschwitz“, teda ten, ktorý dali miestu Nemci.

„Aha, čo robia,“ nachvíľu preruší výklad uprostred tábora Birkenau. Skupinka tínedžerov z Izraela zabalených do národnej zástavy si robí selfiny na koľajniciach, po ktorých privezené transporty putovali niekedy rovno do plynu. „Nemecké deti sa niekedy správajú lepšie ako oni,“ krúti hlavou.

Aňa rozpráva vety ako „teraz pôjdeme po ceste smrti“, „okolo tejto šibenice sme už išli“ a „ešte som vás zabudla zobrať do budovy s osobnými predmetmi, to je také top“, ale nie je tam ani náznak cynizmu. „Po nejakom čase si človek zvykne. Ale moja dcéra má 10 rokov. Keď sa jej v škole pýtajú, kde pracujem, povie – moja mama robí na takom zlom mieste – a keď učitelia hľadia nechápavo, doplní – v Auschwitzi. Potom sa už nič nevypytujú.“

Nemci vysťahovali niekoľko okolitých dedín, kvôli Birkenau (územie asi 140 ha) zrovnali celú dedinu so zemou. Sami bývali v domoch Poliakov. „Aj moju babku takto Nemci vysťahovali. Povedali jej, že do 24 hodín sa musí zbaliť a odísť. Našťastie mohla ísť aj so sestrou bývať bratovi,“ prepája Aňa výklad s osobnými spomienkami. „Po vojne sa mohla vrátiť domov a prežila tam už zvyšok života.“

„Ako to potom prežívala? Že bývala v dome po Nemcoch?“ pýtam sa. Aňa pokrčí plecami. „Nič iné jej neostávalo.“

Pri presúvaní sa po obrovskom Birkenau je veľa času na debaty. Reč padá aj na Tisa. „Na Slovensku sa s touto témou nedokážeme zatiaľ vyrovnať. Čo si myslíte vy? Vedel, že posiela židov na smrť? Ako to vnímajú Poliaci?“ Aňa má prehľad, hoci moja otázka je už mimo výklad. „Ťažko povedať. Ja si myslím, že vedel,“ premýšľa Aňa. „Čítala som, že židia chodili orodovať k jeho matke a prosiť ju o pomoc. Ona potom synovi síce všetko porozprávala, ale nakoniec povedala: urob ako ty chceš, ty si rozhodni.“

Je 14.30, prehliadka sa končí. Apple Watch mi ukazujú nachodených 7 km a keďže sme stále v pohybe, začínajú ma tlačiť tenisky. Už som vypila všetku vodu, gúglime, kam ísť na neskorý obed. Problémy 21. storočia. Ak človek odchádza z Auschwitzu s jednou pozitívnou emóciou, je to práve vďačnosť. Považujem sa za empatického človeka, ale skutočne sa nedokážem vcítiť ani 1 % do toho, čo museli tí ľudia prežívať – teda tí, ktorí vôbec mali šancu.

V októbrovom Magazíne o knihách bol zaujímavý rozhovor s Alexandrou Senfft, autorkou knihy Bolestivé mlčanie. Jej dedko bol nemecký dôstojník a Hitlerov vyslanec na Slovensku. Na otázku, či je Nemecko skutočne modelom, ako sa vyrovnať s vlastnou minulosťou, odpovedá: „Myslím si, ide o môj psychologický argument, že hrôzy holokaustu a druhej svetovej vojny sa nedajú vyriešiť len v kognitívnej rovine, vyžaduje si to aj dodatočné emocionálne vyrovnanie, a to práve s páchateľmi a tými, ktorí prijali takýto režim vo svojich vlastných rodinách. Znie to otrepane, ale keď budeme vždy považovať za páchateľov iba iných, čo stoja mimo nás, nikdy sa nedokážeme vyrovnať s páchateľom v nás alebo v našej rodine.“

O niečom podobnom teraz čítam v absyntovke Čo to má spoločné so mnou?

Aňa často spomínala Evu Moses Kor, ktorá so sestrou prežila holokaust aj „vďaka“ Menegeleho experimentom. Eva sa do Auschwitzu často vracia a pritom aj sprevádza a diskutuje s návštevníkmi. Rovnako pozitívne hovorí Aňa o Rainerovi, vnukovi Rudolfa Hößa, veliteľa tábora. „Uvažoval o tom, že si zmení meno, ale nakoniec sa rozhodol si ho ponechať a snaží sa za svojho dedka robiť akési pokánie. Intenzívne sa venuje holokaustu.“

Doma si gúglim jedného aj druhého. V roku 2013 si Eva Moses Rainera symbolicky adoptovala.

Total
10
Shares
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like