Peťu Jankovičovú (@pecosita) som prvýkrát stretla na minuloročnom žilinskom BarCampe, ktorý pomáhala organizovať. Až potom sa mi podstupne odkrývalo, čo všetko má toto sympatické žieňa za ušami. Keďže zástupkýň nežného pokolenia máme v slovenskej IT/twitter komunite pomenej, je takmer mojou povinnosťou predstaviť vám jednu z tých najšikovnejších.

Si jednou z mála žien v slovenskej twitterovej komunite, do ktorej keď som ja vstúpila, ty si už bola dávno známym menom. Ako si začínala s internetovým socializovaním sa?

Mala som to šťastie, že prístup k technológiám pre mňa nebol problém, lebo môj tatko podniká v oblasti IT, takže už v čase, kedy minúta pripojenia stála asi tak milión korún, som bola online. Reálne som sa ale začala socializovať online počas môjho študijného pobytu v USA, kde bol internet už vtedy v roku 1999 bežnou výbavou domácností a škôl v neobmedzenom množstve. Keďže málo mojich kamarátov a spolužiakov na Slovensku malo net doma, tak keď som sa chcela s niekým po slovensky porozprávať, muselo to byť cez internetové zoznamky a chaty. Pamätám si čas, kedy sme na Pokeci boli online v jednom čase traja. Keď som sa vrátila, tak s niektorými mojimi internetovými kontaktmi som sa stretla osobne. Niektorí z nich sú mojimi kamarátmi doteraz a naše cesty sa rôznymi spôsobmi prepájajú a stretávajú. Veľký zlom v internetovom socializovaní sa pre mňa znamenalo, keď som začala blogovať na SME.sk. Bola som tuším nejaká 50. blogerka v poradí. Odvtedy sa to so mnou viezlo – akonáhle prišla nejaká nová služba, tak som ju vyskúšala. Myslím, že na Facebook ma dokonca pozval Tomáš Bella ešte v mojich skorých blogových časoch. A možno to bola nejaká iná sociálna sieť, ktorá už ani neexistuje. Každopádne, na sociálnych médiách a internete som závislá a nemienim to meniť

Považuješ sa teda za akési zlaté dieťa slovenského internetu – za jednu z generácie, ktorá teraz riadi slovenské IT prostredie?

Zlaté dieťa slovenského internetu možno, ale o nejakom riadení by som nehovorila. Vďaka práci pre IT klientov som sa do tohto sveta síce ponorila relatívne dosť (aspoň na ženu), ale som skôr nadšený pozorovateľ. Osud ma k ajťákom tak nejako stále posúval – napriek humanitne zameranému štúdiu som sa akosi ocitla na FEI-kárskom intráku, popri škole som mala možnosť pracovať v prostredí internetovej firmy (Profesia.sk), po skončení školy som sa šťastnou náhodou dostala k práci pre Microsoft. Ľudí z IT mám rada, pretože si s nimi rozumiem a vďaka tomu, že som žena a ešte k tomu tá, ktorá má titul z ekonómie, tak sa odo mňa nevyžadujú nejaké hlboké poznatky z informatiky. Ak by ste sa na mňa spýtali môjho priateľa, tak by o mne povedal, že som „spasiteľka slovenskej IT komunity“. Veľmi sa na tom zabáva, lebo keď bol raz so mnou na nejakom BarCampe, alebo podobnej akcii, tak mu to o mne niekto povedal. Je to ale skôr vtip.

Spomínaš konkrétne skúsenosti zo známych firiem. Kde inde si ešte pracovala alebo spolupracovala alebo iným spôsobom sa na niečom podieľala a čo z toho s odstupom času hodnotíš ako najlepšie využitý čas?

Práve spomenutá Profesia.sk ma myslím vyformovala veľmi. Keď som do firmy na part-time nastupovala, pracovalo nás tam dohromady okolo desať, keď som odchádzala, tak nás už bolo okolo tridsať. Zaujímavá je možno historka, ako som sa zoznámila s Triadom. Pred štátnicami sa mi veľmi nechcelo učiť a vďaka môjmu blogu som si začala písať s jedným sympaťákom. Dali sme si rande naslepo – bez telefónneho čísla, bez fotky. Stretli sme sa na zastávke električiek a vymenili sme si knihy, ktoré sme si kúpili v knižnom bazári. Nebola z toho romanca, ale začiatok skvelého priateľstva a predzvesť mojej momentálnej výzve – založenia českej pobočky Triad Advertising. Ten mladý muž bol totiž Jaro Zacko – Creative director a spolumajiteľ Triadu. V tom čase som dokonca do Triadu asi na mesiac nastúpila, vtedy sme boli len traja a nebolo veľa práce, tak som sa nakoniec posunula do PR. To som ale preskočila veľmi dlhé obdobie.

Od začiatku mojej kariéry v komunikácii a marketingu som spolupracovala napríklad s Martinusom, spolu sme robili projekt Slovensko píše román, to bola veľmi kľúčová skúsenosť. Robila som aj pre AVG Technologies, Európsku komisiu, či UNDP. Najlepšia škola však pre mňa bolo práve pôsobenie v agentúre Neopublic Porter Novelli, kde som mala na starosti Microsoft. Klient takéhoto mena s tak širokým portfóliom bol na jednej strane veľkou výzvou, neraz som si od stresu aj poplakala. Na druhej strane práve vďaka nemu som asi rýchlo narástla. Veľkú zásluhu na tom, čím som dnes a že sa stále pohybujem v oblasti digitálnej komunikácie, má môj bývalý šéf Štefan (@emsi) Vadocz. Nadšenec do technológií, človek, ktorý sleduje a orientuje sa v najnovších trendoch a človek, ktorý sa mi venoval a pomohol mi prekonať aj úskalia a náročné obdobia v klient servise. Ďalšou veľmi dobrou skúsenosťou bola a je pre mňa príprava TEDxBratislava. Tento rok to bude už tretíkrát.

Teraz pracuješ v Triade/pre Triad/s Triadom. Ktoré spojenie je ti bližšie?

To je veľmi dobrá otázka. Pracujem v Triade pre klientov s Triadom :). S agentúrou ma spája veľa dobrých spomienok. Ešte keď som bola na strane klienta, tak sme si spolu preskákali svoje. Mnohé skúsenosti boli nové pre mňa aj pre Triad. Vždy som sa však cítila viac ako kamarátka a súčasť tejto skvelej bandičky ako klient. Som nadšená z toho, že teraz som už právoplatnou súčasťou firmy, ktorá je podľa môjho názoru „správňácka“, kde keď sa kolegov spýtam, prečo sú vo firme, tak odpovedia, že sú to ľudia, atmosféra a šéf – Marek Mrázik. A samozrejme ma tiež baví chodiť vyzdvihovať rôzne ceny :), na ktorých som zatiaľ ešte nemala bohvieakú zásluhu. To sa snáď čoskoro zmení.

Ako sa darí „správňáckej“ slovenskej deve získavať si pražské davy? Necítiš sa byť odtrhnutá od slovenských priateľov a známeho prostredia v takom veľkom svete?

Je pravda, že český trh je väčší. Komunita okolo digitálu a internetu nie je taká zcelená a jednotná ako u nás. Na Slovensku som možno až extrémne sociálne prepojená, čo samozrejme znamená, že po pár mesiacoch strávených v Prahe sa niekedy cítim mimo, pracujem však intenzívne na tom, aby tento pocit zmizol čo najrýchlejšie. Možností je veľa, zaujímavých a šikovných ľudí tu je sústredených neúrekom a tiež tu sú známi a kamaráti zo Slovenska. Dnes som napríklad bola na čaji s Dušanom Murčom z Martinusu :). A ako sa darí Pecosite v Prahe? Skromne poviem, že nad očakávania dobre. Meno Triadu tu už celkom rezonuje, takže nezačínam úplne od nuly a práce je veľa. To je dobré znamenie. Veľmi sa z toho teším. Momentálne pre mňa a mojich kolegov tu v Prahe hľadám príjemný priestor pre kancelárie. Výber je veľký, ale Devín s vínnou pivničkou je veľmi vysoko posadený benchmark :).

Zvláštne, že som sa nikdy neopýtala, ako vznikol tvoj nick. Alebo je to len nejaký kreatívny výtvor?

Niekedy tuším v roku 2005 som sa vďaka blogu SME zoznámila s dvoma skvelými mládencami. Spolu s nimi a mojou kamarátkou sme sa nasťahovali do jedného veľkého bytu a založili sme si spoločný blog o našom živote s podtitulom Každý o tom svojom :). Chceli sme zostať v čo najväčšej anonymite a vymýšľali sme nicky. V tom čase mi veľmi veľa ľudí hovorilo, že som strašne pekne pehavá a vraj mi to dodáva na pikantnosti. Nechcela som sa volať Pehaňa, tak som si slovíčko pehavá našla v španielskom slovníku. Tak vznikla Pecosita. Inak v tom čase sme boli celkom slávni. Aspoň v blogerskej komunite.

Tvoja slávna blogerská éra má teraz pauzu alebo si s blogovaním sekla nadobro?

Moja „slávna“ blogerská éra bola daná hlavne dvoma faktormi – bola som mladá a myslela som si, že moje myšlienky by mohli niekoho zaujímať a mala som čas. Určite by som nechcela definitívne zavesiť moje blogovanie na klinec. Stále častejšie si sadám k počítaču s cieľom, že niečo napíšem. Možno je to vekom a akousi sebareflexiou, možno tým, že som v živote veľmi spokojná, tak necítim potrebu sa vylievať na papier. Ak niečo píšem, tak sú to skôr také menšie drobnosti o marketingu na Triad blog. V tomto smere by som to chcela rozbaliť trošku viac. Vlastný osobný blog je rozpracovaným projektom, ku ktorému sa snáď vrátim. Možno som ale až príliš veľký „umelec“ v zmysle motivácie k písaniu. Takže kým budem mať moju skvelú rodinu, vzťah, o akom som ani len v najnaivnejších snoch nesnívala, prácu, ktorá ma baví a kamarátov, tak budem mať asi príliš málo depky na to, aby som sa z nej chcela vypísať.

To znie dosť negatívne – podľa toho by boli blogeri ľudia nespokojní so svojím životom, ktorí sa o tom nemaju s kým porozprávať ;).

Tak som to nemyslela. Každý má iné motivácie k tomu, prečo píše. Ja si myslím, že moje najlepšie kúsky vznikali keď som bola nešťastná. Myslím, že nemôžem konkurovať blogerom ako Alian alebo ty v tom, že by som glosovala dianie, sledovala kto, čo, kde. V tejto súvislosti moje blogovanie „zabili“ sociálne siete. Tam to ide rýchlo a stačí málo písmenok.

Diplomaticky si to zachránila ;). Ale nie vážne – viem, ako si to myslela, len som nechcela, aby to odradilo nádejné talenty, ktoré napríklad práve blogovaním „pričuchnú“ k niečomu väčšiemu, ako to bolo napríklad aj u mňa :). Poďme ich ešte trochu povzbudiť – hoci je možné, že tento rozhovor budú čítať hlavne ľudia, ktorých (aspoň virtuálne) poznáme, možno bude inšpiráciou aj pre niekoho nového. Teraz je éra startupov, veľa sa o nich hovorí, píše, organizuje. Mne osobne napríklad tento svet veľmi nepasuje, a tiež to potom vyzerá tak, že je startup jedinou možnou cestou, ako v tejto sfére preraziť. Sú podľa teba aj iné možnosti?

Myslím si, že to, že v našich končinách vznikla aktívna startup komunita, je veľmi dobre. Na druhej strane by bola chyba myslieť si, že akonáhle nemá človek nápad či chuť začať s nejakým svojím startupom, tak skončil. Je pravda, že internet a jeho možnosti sa priam ponúkajú na to, aby ich niekto využil a založil si projekt, ktorý v budúcnosti zarobí milióny pri takmer nulovej investícii. Lenže nie každý má na to vymyslieť a zrealizovať niečo ako ďalší Facebook. A nie je to len o schopnostiach, ale aj o okolnostiach. A to nie je alibizmus, to je fakt. Som síce zástancom názoru, že každý si je strojcom svojho šťastia a keď sa chce, tak sa dá, ale najmä v podnikaní je vždy potrebná aj štipka šťastia. Práve blog môže byť spôsob, ako sa dostať, ako ty hovoríš, k niečomu väčšiemu. Človek nemusí vyrábať internetový projekt alebo zakladať firmu na to, aby bol úspešný a šťastný. Blog môže využiť na prezentáciu svojich znalostí, názorov a schopností. Môže mu pomôcť získať prácu v už rozbehnutej firme, spoznať nových zaujímavých ľudí, s ktorými môže vytvoriť niečo dobré, prospešné. Na jeseň minulého roka som skončila v práci pre jednu českú PR agentúru. Vtedy som zvažovala, čo so sebou. Veľa ľudí mi hovorilo, že mám začať podnikať, založiť si vlastnú agentúru. Ja som sa ale rozhodla, že radšej svoje skúsenosti a kontakty poskytnem rozbehnutej firme, ktorá už má svoje meno a možno jej pomôžem posunúť sa ešte ďalej. Považujem ju takmer za svoju a ušetrila som čas, ktorý by som musela venovať začínaniu úplne od nuly. Ak by som to teda mala zhrnúť – tak ako v móde, ani v budovaní kariéry nepovažujem za nutné podliehať panike a ísť za každú cenu s hypom. Inšpirovať sa, áno. Snažiť sa ukázať, čo v nás je. Určite! Nútiť sa do niečoho, čo je moderné len preto, že sa o tom hovorí a píše? Nie.

A čo špeciálne zástupkyne ženského pokolenia? Majú to skôr ľahšie alebo ťažšie? Kde je ich najviac treba?

Už viackrát som viedla debaty napríklad o ženách v IT. Tých do triadsiatky v biznise ešte nájdeme dosť. Potom však kamsi ako keby zmiznú. Podobné je to v marketingu. Myslím, že najväčšia výzva pre šikovné ženy je, keď si chcú založiť rodinu. Myslím, že v našich podmienkach je ešte stále veľmi ťažké skĺbiť materstvo a kariéru tak, aby jedno aj druhé fungovalo, ako má. Je to dané najmä tým, že sme zvyknutí pracovať veľmi veľa. Je prirodzené, že ak chce žena byť dobrou matkou, nemôže byť v práci od ôsmej do ôsmej, prípadne dlhšie. Som ale rada, že viem o firmách, kde sa myslí aj na toto a robia všetko pre to, aby ženám poskytli potrebnú flexibilitu a podmienky na to, aby zvládala obe svoje roly. V mojom pôsobení v oblasti okolo ditiálu a technológií mám dojem, že v niektorých prípadoch je to, že som žena, výhodou. Minimálne preto, lebo si ma na „chlapských“ akciách všimnú a zapamätajú.

Za najväčší rozdiel medzi ženami a mužmi v biznise považujem prítomnosť/neprítomnosť ega. Myslím, že ženy ho dokážu viac potlačiť, byť citlivejšie a diplomatickejšie. To však môže byť na ich škodu, lebo nemajú tak ostré lakte a myslím, že sú aj sebakritickejšie, čo môže byť nevýhoda pri pýtaní vyššieho platu :). Na druhej strane s mužmi sa dá viac hovoriť narovinu, neriešia zbytočnosti. Čiže záleží na oblasti, v ktorej pôsobia a na nich samotných, ako práve svoje danosti dokážu využiť. Viac žien je podľa mňa treba v politike, v top manažmente veľkých firiem a asi aj v IT. A čo sa týka skĺbenia práce a osobného života, je to najmä o tom, ako si to zariadia, a akých ľudí majú pri sebe. Je mi jasné, že keby som mala doma iný typ muža ako mám, tak by asi mal dosť problém s tým, že sa veľa stretávam s inými mužmi, že raz za mesiac odídem do Bratislavy kvôli práci, či s tým, že ma ľudia v istých kruhoch poznajú.

Máš ešte nejaký nesplnený sen, alebo si teraz naplno spokojná so svojím životom a nechceš na ňom nič meniť?

Chcem pomôcť k tomu, aby sa Triad stal v Česku minimálne tak uznávaný ako na Slovensku. To nie je sen, to je skôr cieľ, na ktorom intenzívne pracujem. Mojím snom je viac cestovať, napríklad do Namíbie. A tiež by som bola rada, ak by po mne zostalo niečo dobré mimo reklamu a biznis. Myslím, že tak o desať rokov sa posuniem do neziskového sektora – súvisieť to asi bude s inováciami a vzdelávaním.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*