Anthony Doerr: Svetlo, ktoré nevidíme

…je najrozporuplnejšia kniha roka, a to je ešte len február!

Počas čítania ma neskutočne hnevala. Už od prvej strany bolo cítiť literárnu zručnosť a prísľub dobrého príbehu. Napriek tomu je kompozícia diela taká nudná, že som sa musela často do čítania nútiť.

Ide o príbeh z 2. svetovej vojny o vzácnom diamante Ohnivé jazero, ktoré podľa dávnej legendy prináša nesmrteľnosť, ale tiež nešťastie tomu, kto ho vlastní. To je širší rámec deja, ktorý striedavo rozprávajú dve postavy: Marie-Laure, slepá Parížanka, dcéra otca pracujúceho v múzeu. Na druhej stane máme približne rovnako mladého Nemca Wernera, ktorý sa vďaka svojej technickej šikovnosti dostane do výberového kádru Hitlerjugend a odtiaľ priamo do vojny.

Časovo sa dej všelijako preplieta – začíname bombardovaním mestečka Saint-Malo r. 1944, potom sa prehupneme na začiatok vojny, a postupne skáčame dopredu i dozadu od hlavného úseku, ktorý je časovo umiestnený na koniec vojny. Napokon sa dostaneme až do povojnových rokov a skončíme v roku 2014.

Problémom pre mňa nebolo ani tak neustále skákanie v čase (hoci niekoho to môže riadne mýliť), ako skôr fakt, že striedajúce sa kapitoly boli veľmi krátke (niekedy len 2-3 strany) a v rámci nich sa často nedialo nič. Veľa ráz išlo len o statické opisy danej situácie, pocitové veci, a tým pádom dej plynul veľmi pomaly (aj preto má kniha 574 strán).

Veľmi sa mi páčili obe postavy, paradoxne, o čosi viac Werner, hoci „zástupca“ zlého hitlerovského Nemecka. Obe deti museli predčasne dospieť, obe boli len akýmisi obeťami svojej doby. V knihe je veľmi silno prítomná myšlienka, že každý človek vo vojne je niečím bratom, synom, dcérou, otcom, strýkom… a veci, ktoré sa okolo nich dejú, sa dejú bez toho, aby mohli robiť vlastné rozhodnutia.

„To, čo chcem ja, nie je dôležité.“

„Jasné, že je to dôležité. Ja chcem byť konštruktér. Ty chceš študovať vtáky. Chceš byť ako ten americký maliar v močiaroch. Načo to všetko vlastne robíme? Nato, aby z nás bolo to, o čom snívame, nie?“

V miestnosti zavládne hrobové ticho.

„Problém je v tom, Werner,“ konštatuje Frederick, „že ty ešte stále pripisuješ priveľkú váhu vlastnému životu.“

Kniha Svetlo, ktoré nevidíme dostala množstvo ocenení: Pulitzerovu cena, Andrew Carnegie Medals for Excellence, New York Times Best Seller či cenu pre najlepšiu historickú knihu na Goodreads. Napriek tomu, že som ju čítala viac ako dva týždne, ju hodnotím nadpriemerne. Odporúčam ju však skôr trpezlivejším čitateľom, ktorí nepotrebujú akčný dej a vedia oceniť dobrú literatúru. Ak vám vyhovuje pomalé čítanie – napríklad si zvyknete prečítať pár stránok pred spaním – bude to pre vás ideálna kniha. Určite to bude aj vhodný darček pre rodičov alebo starých rodičov.