Jozef Karika: Strach

Jozef Karika nepatrí do kategórie slovenských autorov, ktorých knihy bývajú nominované na Anasoft literu, ale pomaly každá sa stáva bestsellerom a ocitá sa na prvých miestach v rebríčkoch predajnosti.

Úplne zjednodušene by sa dalo povedať, že je to komerčná literatúra, nech to už znamená čokoľvek, lenže čo by som to bola za knihomoľku, keby som vedela veci vidieť iba takto čiernobielo. Hoci sa s ním osobne poznám, doteraz som sa (žiaľbohu) nedostala k žiadnej jeho knihe, ale (chvalabohu) tento rest naprávam pri jeho novej knihe Strach.

Je o mladom tridsaťročnom chalaniskovi, ktorého vyhodia z práce, rozháda sa s frajerkou a vracia sa späť domov, do Ružomberka, do rodného bytu, v ktorom už nikto nebýva. Otec je v domove dôchodcov, ale to je v podstate jedno – aj tak na neho nemá z detstva príjemné spomienky. Vlastne na nič, k čomu sa vracia. Vonku je treskúca zima, byt je chladný, a z každého kúta na neho číhajú spomienky. Až sa mu čudujem, že sa tam vrátil.

Dvere rodičovského bytu sa otvorili poľahky, akoby vkročiť na územie, odkiaľ som celé detstvo túžil uniknúť, nebolo nič ťažké.

(Mimochodom, vynikajúca prvá veta!)

Keby sa len tak prechádzal po byte a jedol suché rožky s čajom, aj cez všetky spomienky by asi po pár dňoch zistil, že život ide ďalej a s pomocou nejakej self-help knižky sa pohol z miesta. To mu komplikuje fakt, že až taká nuda doma zas nie je. Naopak. Na sídlisku sa začnú strácať deti, presne ako keď on bol malý, keď sa diali tie strašné veci, keď zmizla jeho sestra. Z jeho rovesníkov sú medzitým dospelí ľudia, ale tie divné udalosti si všetci stále až pridobre pamätajú. A teraz sa opakujú..?

Horory mám rada, hoci sa priznám, že tých literárnych nemám za sebou veľa. Horor je pre mňa predovšetkým film. Ten dokáže vyvolať potrebnú náladu, obavy, znepokojenie, a strach… Preto som aj cca polovicu knihy čítala že „…hm, super, je to dobre napísané, baví ma to, je to zaujímavá kniha…“ ale že by som sa bála? To nie.

Detstvo na Slovensku je iné ako niekde v Amerike. Keby autor použil motívy známe z amerických hororov, bola by jeho kniha ťažšie uveriteľná a oveľa menej účinná. Namiesto toho používa veci, ktoré sú nám všetkým známe. Sídlisko v obyčajnom okresnom meste. Kúsok lesa. Problémy s rodičmi. Hračky. Zimu.

Ak chcete do niekoho preniknúť, dostať sa mu do mysle i duše, potrebujete získať jeho pozornosť, čo najviac pozornosti.

Že sa strácajú nejaké deti? Okej. Že majú dospeláci strach, lebo sa im stalo niečo podobné, keď boli ešte malí? Čudné. Ale keď sa to napätie začne stupňovať a vy pochopíte, že niečo fakt zlé visí vo vzduchu a horor sa neskončí happy-endom, vtedy sa začnete báť.

Najhoršie veci v hororoch sú deti, bábiky a šašovia. Prečo? Lebo symbolizujú nevinnosť, radosť, zraniteľnosť. Preto keď dostanú nejaký strašidelný príznak, vyvolávajú oveľa väčšie emócie ako zombíci či masakre s motorovou pílou. Pravé horory sú založené na psychike, lebo to čo je navonku, to sa dá ľahko ovládať, ale čo je skryté vnútri, pod povrchom, čo nikto netuší, lebo to visí len niekde vo vzduchu, toho sa bojíme najviac…

V polovici knihy som predpokladala, že to celé bude len také bububu, a že po dočítaní knihu zavriem (teda iPad odložím) a pôjdem pokojne spať. Namiesto toho som si záver fakt užila a obrazy z knihy mi potom ešte zopár večerov ostávali v pamäti. To je pre mňa známka dobrej knihy.

Strach vychádza práve dnes. Pokojne si ju choďte kúpiť už teraz, ale pre ešte lepší zážitok odporúčam si ju odložiť na dlhé zimné mrazivé večery.