10 najlepších hudobných albumov

Vo svojej hudobnej zbierke má každý množstvo vynikajúcej hudby,  ktorá určuje jeho hudobný štýl, potom takej priemerne dobrej, ktorú počúvame, pretože nemôžeme stále dookola počúvať len top hity a zopár albumov takých, ktoré počúvame príležitostne (u mňa sú to vianočné pesničky, klasika, tanečná hudba).

U každého je štýl počúvania rôzny, poznám ľudí, ktorí ani nesťahujú celé albumy, ale len skladby, ktoré sa im páčia. Ja som albumovo zaťažená, aj keď sa mi v niektorom albume nepáči všetko, väčšinou je to minimálne polovica skladieb. Albumov, ktoré sú hudobne aj textovo best, je ale aj tak len zopár.

Nasledujúci rebríček je zostavený len z klasických štúdiových albumov – bez výberoviek, soundtrackov a pod (s jednou výnimkou koncertného CD). Nikto z nich nepredstavuje alternatívnu scénu (v zmysle klasického undergroundu), aj keď pri niektorých môžeme hovoriť o tzv. indie štýle. Do širšieho výberu som nezaradila ani interpretov, ktorých albumy sú vyvážené a takmer všetky dobré. Je to teda výber takých mojich srdcoviek, ktoré by mohli sadnúť väčšine populácie :).

  1. Hana Hegerová – Mlýnské kolo v srdci mém: Hana Hegerová je pani speváčka. Jej skladby sú neuveriteľné vyzreté, spievané s ľahkosťou, ale pritom dokonale profesionálne. Posledný album naspievala s vypätím všetkých síl, čo je miestami poznať, ale úprimnejší a pompéznejší zlatý kliniec hudobnej kariéry si neviem predstaviť.
  2. John Mayer – Battle Studies: Mladý chalanisko, a už má na konte niekoľko albumov. Stále si drží svoj blues-rockový štýl a každým ďalším sa zlepšuje. Parádne melodické skladby, ktoré nebudú nikdy rádiovými hitmi, ale naladia vás pri hocijakej pohodovej činnosti.
  3. Koop – Koop Islands: Predstavitelia tzv. elektronického jazzu, kde spev len miestami dopĺňa takmer až chilloutovú hudbu.
  4. Jamie Cullum – The Pursuit: Najlepší album tohto jazz-popového speváka. Milujem hudbu, ktorá sa rovnako dobre počúva ako podmaz, a dokáže vyniknúť aj pri sústredenom počúvaní. Svojské prevedenie Rihanninho Don’t Stop The Music bolo možno inšpiráciou Chodúrovho Paparazziho…
  5. Richard Muller – ’01: Muller je ikonou slovenskej hudby a svojho času i bulváru. Komercia na neho ale nikdy nesiahala, a tak si vždy vedel „ísť svoje“. Nula jednotka pre mňa predstavuje vrchol jeho kariéry. Skladby ako Do čista, Studňa alebo Planý poplach duše sú klenoty v jeho tvorbe.
  6. Manic Street Preachers – Postcards From A Young Man: To nie je vojna, iba koniec lásky; spieva sa v titulnom songu už klasických rockerov. Takéto podobné spojenia nájdeme v celom albume, pre ktorý by platila asi aj Barneyovská definícia „Get Psyched Mixu“.
  7. Mika – Life in Cartoon Motion: Chlapec ako vystrihnutý z burtonovských filmov, o ktorom sa hovorí, že dokáže utiahnuť 5 oktáv. Aj zásluhou vysokých tónov je jeho hudba silno zapamätateľná a originálna a téma tohto albumu – prechod z detstva do dospelosti – je v hudbe prítomná v každej note.
  8. Tomáš Klus – Hlavní uzáver splínu: Hoci mladých sympatických spevákov väčšinou považujeme za produkt komercie, určený pre masovú spotrebu mainstreamu, v prípade mladého pekného a talentovaného Tomáša Klusa je to ináč – jeho žánrom je folk a kritikmi sa považuje za priameho nástupcu Jaromíra Nohavicu. Tak uvidíme, kedy dospeje do „roku ďábla“…
  9. Radúza – Vše je jedním: Ako výnimku som zaradila koncertné CD, pri tomto type hudby je to ale takmer nutnosť. Česká pesničkárka Radúza sa opäť raz hecla a nevzišlo z toho nič iné, ako samé perfektné veci. Normálne nie som na harmonikovú hudbu, ale Radúzin hlas a texty ma vždy dostanú do kolien…
  10. Xindl X – Návod ke čtení manuálu: Tak trochu maskot celého rebríčka a slušnejší český Rytmus. Lebo Xindl X je jedna veľká „huba nevymáchaná“, a táto hudba je len pre silné žalúdky. Sväté mu nie je nič a robí si prdel z lásky, sexu, z ľudí i seba samého. Nie že by som súhlasila so všetkým, no takto trefne napísanú kritiku spoločnosti proste prehliadnuť nemôžete.
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like