Monika ZbínováVo svojej hudobnej zbierke má každý množstvo vynikajúcej hudby, ktorá určuje jeho hudobný štýl, potom takej priemerne dobrej, ktorú počúvame, pretože nemôžeme stále dookola počúvať len top hity a zopár albumov takých, ktoré počúvame príležitostne (u mňa sú to vianočné pesničky, klasika, tanečná hudba).
U každého je štýl počúvania rôzny, poznám ľudí, ktorí ani nesťahujú celé albumy, ale len skladby, ktoré sa im páčia. Ja som albumovo zaťažená, aj keď sa mi v niektorom albume nepáči všetko, väčšinou je to minimálne polovica skladieb. Albumov, ktoré sú hudobne aj textovo best, je ale aj tak len zopár.
Nasledujúci rebríček je zostavený len z klasických štúdiových albumov – bez výberoviek, soundtrackov a pod (s jednou výnimkou koncertného CD). Nikto z nich nepredstavuje alternatívnu scénu (v zmysle klasického undergroundu), aj keď pri niektorých môžeme hovoriť o tzv. indie štýle. Do širšieho výberu som nezaradila ani interpretov, ktorých albumy sú vyvážené a takmer všetky dobré. Je to teda výber takých mojich srdcoviek, ktoré by mohli sadnúť väčšine populácie :).
- Hana Hegerová – Mlýnské kolo v srdci mém: Hana Hegerová je pani speváčka. Jej skladby sú neuveriteľné vyzreté, spievané s ľahkosťou, ale pritom dokonale profesionálne. Posledný album naspievala s vypätím všetkých síl, čo je miestami poznať, ale úprimnejší a pompéznejší zlatý kliniec hudobnej kariéry si neviem predstaviť.
- John Mayer – Battle Studies: Mladý chalanisko, a už má na konte niekoľko albumov. Stále si drží svoj blues-rockový štýl a každým ďalším sa zlepšuje. Parádne melodické skladby, ktoré nebudú nikdy rádiovými hitmi, ale naladia vás pri hocijakej pohodovej činnosti.
- Koop – Koop Islands: Predstavitelia tzv. elektronického jazzu, kde spev len miestami dopĺňa takmer až chilloutovú hudbu.
- Jamie Cullum – The Pursuit: Najlepší album tohto jazz-popového speváka. Milujem hudbu, ktorá sa rovnako dobre počúva ako podmaz, a dokáže vyniknúť aj pri sústredenom počúvaní. Svojské prevedenie Rihanninho Don’t Stop The Music bolo možno inšpiráciou Chodúrovho Paparazziho…
- Richard Muller – ’01: Muller je ikonou slovenskej hudby a svojho času i bulváru. Komercia na neho ale nikdy nesiahala, a tak si vždy vedel „ísť svoje“. Nula jednotka pre mňa predstavuje vrchol jeho kariéry. Skladby ako Do čista, Studňa alebo Planý poplach duše sú klenoty v jeho tvorbe.
- Manic Street Preachers – Postcards From A Young Man: To nie je vojna, iba koniec lásky; spieva sa v titulnom songu už klasických rockerov. Takéto podobné spojenia nájdeme v celom albume, pre ktorý by platila asi aj Barneyovská definícia „Get Psyched Mixu“.
- Mika – Life in Cartoon Motion: Chlapec ako vystrihnutý z burtonovských filmov, o ktorom sa hovorí, že dokáže utiahnuť 5 oktáv. Aj zásluhou vysokých tónov je jeho hudba silno zapamätateľná a originálna a téma tohto albumu – prechod z detstva do dospelosti – je v hudbe prítomná v každej note.
- Tomáš Klus – Hlavní uzáver splínu: Hoci mladých sympatických spevákov väčšinou považujeme za produkt komercie, určený pre masovú spotrebu mainstreamu, v prípade mladého pekného a talentovaného Tomáša Klusa je to ináč – jeho žánrom je folk a kritikmi sa považuje za priameho nástupcu Jaromíra Nohavicu. Tak uvidíme, kedy dospeje do „roku ďábla“…
- Radúza – Vše je jedním: Ako výnimku som zaradila koncertné CD, pri tomto type hudby je to ale takmer nutnosť. Česká pesničkárka Radúza sa opäť raz hecla a nevzišlo z toho nič iné, ako samé perfektné veci. Normálne nie som na harmonikovú hudbu, ale Radúzin hlas a texty ma vždy dostanú do kolien…
- Xindl X – Návod ke čtení manuálu: Tak trochu maskot celého rebríčka a slušnejší český Rytmus. Lebo Xindl X je jedna veľká „huba nevymáchaná“, a táto hudba je len pre silné žalúdky. Sväté mu nie je nič a robí si prdel z lásky, sexu, z ľudí i seba samého. Nie že by som súhlasila so všetkým, no takto trefne napísanú kritiku spoločnosti proste prehliadnuť nemôžete.
