Jostein Gaarder – Sofiin svet

Rok neprečítaných kníh končím a nový rok začínam s knihou Sofiin svet. Ako darček som ju dostala snáď 6 rokov dozadu. Nevyzerá zrovna atraktívne a podtitul o dejinách filozofie ma špeciálne nelákal. Pred 30 rokmi však zožala obrovský úspech. Čo je teda na nej také úžasné?

Nápad vysvetliť jednotlivé filozofické školy pomocou príbehu, ktorý ich bude celý rámcovať, je vlastne úplne fajn. S prevedením je to už horšie, čo tvrdím napriek tomu, že túto knihu mnohí ľudia milujú a veľmi vychvaľujú.

Zrozumiteľnosť výkladu základných filozofických znakov rôznych období a ich mysliteľov spolu s jedným plot twistom v strede sú asi jediné, čo sa dá v knihe oceniť. 15-ročná Sofia a 40-ročný Alberto postupne preberú všetko podstatné, čo sa v západnom svete od Sokrata až po Sartra udialo. No ostatné pôsobí veľmi umelo: uveriteľnosť toho, ako sa Sofia k súkromnému učiteľovi filozofie vlastne dostane, spôsob, akým sa rozprávajú, jej „zvedavé“ otázky, ktoré majú očividne funkciu len prerušiť monologický výklad i ľahkosť, akou si všetko zapamätá a dokáže s tým hneď pracovať.

Sofiin svet je teda za mňa skvelý spôsob, ako priblížiť mladým ľuďom dejiny filozofie. Celkovo plochosť postáv, školácke dialógy a veľmi zvláštne vykreslené vzťahy z diela robia ok-ish čítanie pre tínedžerov, ale skôr s cieľom ich trochu vzdelať ako pobaviť. Ako literárne dielo má ale od skvostu ďaleko ako Kierkegaard od Hegela.