Franz Kafka: Proces

Gratulujem všetkým vám, ktorí ste si klikli na tento článok!

Meno Franz Kafka totiž zvyčajne odpudzuje. Náročný autor patrí viac do povinného čítania ako do zoznamov najobľúbenejších kníh. V domácich knižniciach mu patrí maximálne jedno zaprášené miesto na tej najvrchnejšej poličke, na ktorú bez stoličky nikto nedočiahne. Lebo veď načo.

Pre mňa je Kafka najobľúbenejším spisovateľom. Nie, nelíham si každý deň do postele bez toho, aby som si prečítala ďalšiu kapitolu z Procesu alebo Zámku, na stene nemám zarámovaného chrobáka z Premeny. Očaril ma však nielen svojím dielom (a nie je ani také dôležité, o čom píše, ale ako píše), ale aj svojím životom, ktorý je zdrojom mnohých mýtov. Skrátka, literatúra ako z iného sveta.

Proces-neproces

Jozef K. sa raz ráno zobudí a zistí, že ho navštívili dvaja muži. Nielen, že mu oznámia, že je zatknutý, ale mu aj zjedia raňajky. Odmietajú mu dať viac informácií a celkovo sa k nemu správajú veľmi neúctivo. Aj preto si pomyslí, že sa určite nič nedeje a všetko sa rýchlo vysvetlí.

Postupne sa nad ním slučka byrokracie a nezmyselného súdneho systému zaťahuje. Jeho starý právnik mu príliš nepomáha a v podstate každý, s kým sa stretne, pochybuje, že súd vyhrá.

Skutočne, happy end sa nekoná. Presne o rok od prvej návštevy a obvinenia Jozef K. zomrie v opustenom kameňolome. Trestom smrti je bodnutie do srdca.

Z hľadiska deja ide o veľmi jednoduchý príbeh. Dokonca nudný. Jozef K. sa pohybuje medzi svojím bytom, prácou a súdom. Proces ho tak pohltí, že nerieši nič iné. Jediné, čo sa mu darí, je naďabiť vždy na divnejších a divnejších ľudí, ktorí mu vysvetľujú, ako súd (ne)funguje a že dosiahnuť oslobodenie je prakticky nemožné.

Špeci-kecy

Aby ste pochopili, v čom sa teda skrýva Kafkova výnimočnosť, pomôžeme si jeho krátkou poviedkou Komentár. Jej obsah je asi takýto:

Muž ide v cudzom meste na železničnú stanicu, nepozná cestu, čas ho tlačí, preto zastaví strážnika, ktorého stretáva.

Strážnik odpovedá:

„Mňa sa pýtaš na cestu?“

„Áno,“ povedal som, „sám ju totiž nemôžem nájsť.“.

„Vzdaj to, vzdaj to,“ povedal strážnik a prudko sa obráti, ako ľudia, ktorí chcú byť sami so svojím smiechom.

Kafka tu rozpráva banálny príbeh s nápadnou odchýlkou, ktorá ho robí neobvyklým. Keby strážnik povedal, ako je bežné: „Choďte rovno, potom doľava a potom zase doľava a potom už stanicu uvidíte,“ nebola by to síce vôbec zaujímavé, ale v príbehu by nebola žiadna neistota a teda ani problém s výkladom. Takto sa však strážnik správa zvláštne a čitateľ si hovorí – veď to predsa nemôže byť normálny strážnik! a snaží sa mu pripísať nejaký symbolický význam, keďže text ako taký mu ho nedáva.

V Procese je to podobné.

Prečo je Jozef K. na začiatku zatknutý, hoci neurobil nič zlé, ako rozprávač hneď v prvej vete uvádza? Prečo je zatknutý dvomi mužmi, ktorí ani nie sú policajtmi a nepredložia mu žiadnu žalobu? A prečo ho tí dvaja nechajú ísť zase do práce v banke ako každé ráno? Bol teda zatknutý alebo nebol?

„K. predsa žije v právnom štáte, všade panuje pokoj, všetky zákony sú platné, kto sa to opovažuje prepadnúť ho v byte?“ pýta sa právom rozprávač príbehu. To, čo sa s K. deje, nemá s obvyklým procesom na prvý pohľad nič spoločné. Čitateľ, ktorý má v súdnictve aspoň minimálny všeobecný prehľad, v ňom preto nachádza nielen nelogickosť, ale až absurdnosť celého systému i konania postáv. Neexistujú overené informácie ani spôsob, ako sa z tejto situácie dostať. A práve kombinácia absurdity, nejednoznačnosti a nelogickosti je základným zdrojom atmosféry celej knihy a tiež Kafkovej tvorby.

Bizarný svet Franza Kafku?

Nielen internet je plný konšpirácií. V Kafkovom prípade existuje veľa kníh, zaoberajúcich sa rôznymi vysvetľujúcimi teóriami, ktoré sa jeho dielu snažia pripísať symbolický význam. Mnohé fakty sa prekrúcajú, len aby všetko do seba zapadalo.

Obraz, ktorý sa nám potom ponúka, robí z Kafku podivína, ktorého kniha sa nedajú čítať bez toho, aby ste mali poruke encyklopédiu jeho života. Lenže ako ani jeho prví čitatelia o ňom nič nevedeli, ani my o ňom nič vedieť nemusíme. Keď sa IM mohli páčiť Kafkove texty ako literatúra, môžu sa páčiť aj NÁM.

Ale predsa len niečo oproti nám mali. Žili v rovnakej dobe, poznali vtedajšiu atmosféru v spoločnosti. Inými slovami, môžete začať čítať Proces bez toho, aby ste o Kafkovi vedeli niečo ako o človeku, ale mali by ste poznať aspoň svet, v ktorom žil. To je vlastne východiskom pre interpretáciu akéhokoľvek diela.

Tí, ktorí sa profesionálne venujú vyvracaniu kafkovských mýtov, poukazujú na rozdiely v európskom súdnom systéme (tzv. kontinentálne právo) a anglosaskými súdmi. V Európe sa vám totiž môže pokojne stať, že vás označia za podozrivých, budete oficiálne vyšetrovaní, a pritom vás nikto neobžaluje ani nezatvorí. Štát je pokladaný za najvyššiu autoritu. Práca európskeho sudcu spočíva vlastne v rozhodovaní, či vôbec ide o prípad, ktorým by sa mal štát zaoberať. Aby to zistil, je v jeho právomoci ľudí verejne vyšetrovať, dokonca na nich uvaliť väzbu, kým na nich bude uvalené obvinenie.

Prečo sa Kafkovi prví poslucháči smiali, keď sa dozvedeli o zatknutí Jozefa K.? Smiali sa z toho dôvodu, prečo sa smejeme my, keď vidíme, že sa niekto pošmykne na banánovej šupke. Smiali sa, lebo vedeli, „ako to chodí“ a že Kafkovo úsilie je už od začiatku márne. Darmo si K. myslí, že predsa žije v právnom štáte, ktorý ho ochráni. Je to rovnako naivné, ako keby sme sa na ochranu zo strany štátu spoliehali dnes na Slovensku…

Kafka vôbec nerozpráva príbeh odtrhnutý od reality. Pre nás Európanov možno silne hyperbolizovaný, pre anglosaských čitateľov pravdepodobne naozaj absurdný, ale stále príbeh z tohto sveta.

Kafku nečítajte. Neželal si to

Proces dokončil Kafka v roku 1914. Paradoxne, neprial si, aby dielo vôbec vyšlo. Vlastne jeho posledným prianím bolo, aby sa spálilo všetko, čo kedy napísal. Aj preto Proces vyšiel až po jeho smrti, v roku 1925, vďaka Kafkovmu priateľovi, Maxovi Brodovi. V slovenčine vyšiel prvýkrát až o 40 rokov neskôr.

Keďže Franz Kafka zomrel už v štyridsiatke, nezanechal po sebe veľké dielo. Na druhej strane, takto môžete siahnuť v podstate po čomkoľvek z jeho tvorby, a neurobíte chybu. Škoda, že v slovenčine sú všetky jeho knihy už poväčšine vypredané. Aj v češtine mi chýba komplexné vydanie.

Zaujímavou možnosťou je preto siahnuť po audioknihách. V češtine je nahovorený Proces, Zámok i Premena, ba dokonca aj známe Listy Milene.