Chimamanda Ngozi Adichie: Amerikána
Vždy keď dočítam dobrú knihu ako Amerikána, bojujem sama so sebou. Chcem o nej napísať recenziu, ktorou by som inšpirovala čo najviac ľudí, nech si ju tiež prečítajú. Ale zároveň mám veľký rešpekt pred jej písaním. Občas sa až bojím, že o výborných knihách nedokážem písať tak, ako si zaslúžia. Že každá veta môže byť tou poslednou, kvôli ktorej neudržím vašu pozornosť a nepresvedčím vás, aby ste si knihu Amerikána okamžite kúpili/požičali/stiahli a prečítali.

Oveľa jednoduchšie je písať o zlých knihách: tým sa dá bez servítky naložiť, koľko znesú a do každej vety zamotať nejaký vtip, vďaka ktorému sa bude možno ironická a vypointovaná recenzia ľahko čítať a zdieľať. (Všimli ste si, ako málo ľudí zdieľa recenzie na dobré knihy?)

Ktovie, či si podobné otázky kládla aj Ifemelu, hlavná postava z knihy Amerikána Chimamandy Ngozi Adichie. Obyčajné nigérijské dievča, ktoré ide študovať do Ameriky, začne písať blog, nájde si chlapa, ale aj tak sa rozhodne všetko (blog aj chlapa) nechať a vráti sa domov. Lebo domov sa vrátil aj Obinze, jej stredoškolská láska, aj keď toho museli deportovať z Londýna skôr ako sa stihol oženiť a získať povolenie k pobytu.

Nepochopili by, proč jsou lidé jako on – kteří měli, když vyrůstali, co jíst i co pít, ale zabředli do bahna nespokojenosti, navyklí od narození toužebně upírat zrak někam jinam a navždy přesvědčeni, že skutečný život se odehrává právě tam někde jinde – rozhodnutí podnikat něco nebezpečného, nezákonného, aby mohli odjet, přestože nikdo z nich nehladoví, nikoho z nich neznásilnili ani mu nespálili vesnici, jen prostě baží po tom, mít na výběr, mít jistotu.

O tom je plus-mínus celá kniha.

Choďte si ju kúpiť.

Keďže podľa môjho výročného blogerského prieskumu (ešte stále je aktuálny, zapojte sa a vyhrajte knihy alebo 25 € poukážku do Martinusu) máte radi skôr stručnejšie recenzie, na tomto mieste môžete naozaj prestať čítať a rovno si Amerikánu hodiť do wishlistu.

Písať o dobrých knihách je ako hovoriť o láske: ak vieš prečo ľúbiš, neľúbiš. Tu je pár dôvodov, prečo som sa od Amerikánky nevedela odtrhnúť:

  1. Nigéria sa mi doteraz spájala iba so spamom. Asi každý už dostal srdcervúci mail začínajúci slovami drahý priateľu, v ktorom niekto opisuje chorobu alebo smrť majetného rodinného príslušníka a úpenlivo prosí o pomoc pri prevode rozprávkového dedičstva. V Amerikáne je Nigéria v podstate pokroková krajina (na africké pomery) a žijú v nej ľudia, ktorí riešia rovnaké problémy ako my. Študujú, chodia do práce, snažia sa vybudovať kariéru, biznis, mať rodinu, cestovať, zbohatnúť. A paradoxne najväčším hitom nie je ísť do Ameriky a zbohatnúť tam, ale čo najviac načerpať a vrátiť sa žiť/podnikať/fungovať doma.
  2. Rasizmus je téma, ktorá vyvoláva obrovské emócie. Autorka prevtelená do Ifemelu sa netají tým, že rasizmus je stále aktuálny aj v 21. storočí a nie je to len niečo, čo si pamätajú 2-3 generácie dozadu. Je úplne bežné, že na základe pôvodu a farby pokožky sú ľudia stále diskriminovaní – a to nielen v škole, v práci a celkovom nastavení systému, ale aj v bežných medziľudských vzťahoch. Nikdy som nedokázala pochopiť vnútorné nastavenie ľudí uvažujúcich alebo konajúcich rasisticky. Práve som prestúpila na rýchlik, čakali naň aj dvaja černosi, žena a muž. V Bratislave už možno nie, ale v Trenčíne pôsobili ako veľmi exoticky. Aspoň som sa na nich usmiala, veď pokojne by to mohli byť Ifemelu a Obinze.
  3. Láska je červená niť, ktorá drží pohromade celý príbeh. Áno, je aj o imigrantoch, stereotypoch, predsudkoch, diskriminácii a hľadaní vlastnej identity. Možno o tom predovšetkým. Ale (aj) vďaka láske medzi hlavnými postavami sa to všetko číta ľahko. Pútavo. Cieľom nie je vyvolať súcit. Sme pozvaní čudovať sa – spolu s Ifemelu a Obinzem – keď prežívajú situácie, ktoré nútia zamyslieť sa. Napríklad keď bude mať černoška pri pracovnom pohovore väčšiu šancu, ak si vyrovná vlasy.

Amerikána nie je žiadny ťažkopádny spoločenský román. Už dávno som nečítala nič také vyvážené – literatúru, ktorá sa venuje veľkým témam, ale zároveň to robí s ľahkosťou komerčného page turneru. Pustite si k nej do podmazu veľkého nigérijského muzikanta Felu Kutiho (počúva ho Obinze a mne pripomína africkú Ninu Simone) a presvedčte sa sami. K dispo je v češtine momentálne len e-kniha (tlačená je vypredaná), v slovenskej verzii kúpite tlačenú knihu aj e-knihu.

Pozitíva • Koho bude kniha baviť?

  • komu sa páčilo Ako zabiť vtáčika (ale toto sa číta ešte lepšie)
  • kto si kladie otázku, ako môže ešte v 21. storočí existovať rasizmus
  • koho poteší romantický exotický príbeh s veľkými myšlienkami

Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:

  • ste rasista
  • nemáte radi Ameriku, imigrantov, neuznávate toleranciu
  • nemáte radi hrubé knihy
Vždy keď dočítam dobrú knihu ako Amerikána, bojujem sama so sebou. Chcem o nej napísať recenziu, ktorou by som inšpirovala čo najviac ľudí, nech si ju tiež prečítajú. Ale zároveň mám veľký rešpekt pred jej písaním. Občas sa až bojím, že o výborných knihách nedokážem písať tak, ako si zaslúžia. Že každá veta môže byť tou poslednou, kvôli ktorej neudržím vašu pozornosť a nepresvedčím vás, aby ste si knihu Amerikána okamžite kúpili/požičali/stiahli a prečítali. Oveľa jednoduchšie je písať o zlých knihách: tým sa dá bez servítky naložiť, koľko znesú a do každej vety zamotať nejaký vtip, vďaka ktorému sa bude možno ironická a vypointovaná recenzia ľahko čítať a zdieľať. (Všimli ste si, ako málo ľudí zdieľa recenzie na dobré knihy?) Ktovie, či si podobné otázky kládla aj Ifemelu, hlavná postava z knihy Amerikána Chimamandy Ngozi Adichie. Obyčajné nigérijské dievča, ktoré ide študovať do Ameriky, začne písať blog, nájde si chlapa, ale aj tak sa rozhodne všetko (blog aj chlapa) nechať a vráti sa domov. Lebo domov sa vrátil aj Obinze, jej stredoškolská láska, aj keď toho museli deportovať z Londýna skôr ako sa stihol oženiť a získať povolenie k pobytu. Nepochopili by, proč jsou lidé jako on - kteří měli, když vyrůstali, co jíst i co pít, ale zabředli do bahna nespokojenosti, navyklí od narození toužebně upírat zrak někam jinam a navždy přesvědčeni, že skutečný život se odehrává právě tam někde jinde - rozhodnutí podnikat něco nebezpečného, nezákonného, aby mohli odjet, přestože nikdo z nich nehladoví, nikoho z nich neznásilnili ani mu nespálili vesnici, jen prostě baží po tom, mít na výběr, mít jistotu. O tom je plus-mínus celá kniha. Choďte si ju kúpiť. Keďže podľa môjho výročného blogerského prieskumu (ešte stále je aktuálny, zapojte sa a vyhrajte knihy alebo 25 € poukážku do Martinusu) máte radi skôr stručnejšie recenzie, na tomto mieste môžete naozaj prestať čítať a rovno si Amerikánu hodiť do wishlistu. Písať o dobrých knihách je ako hovoriť o láske: ak vieš prečo ľúbiš, neľúbiš. Tu je pár dôvodov, prečo som sa od Amerikánky nevedela odtrhnúť: Nigéria sa mi doteraz spájala iba so spamom. Asi každý už dostal srdcervúci mail začínajúci slovami drahý priateľu, v ktorom niekto opisuje chorobu alebo smrť majetného rodinného príslušníka a úpenlivo prosí o pomoc pri prevode rozprávkového dedičstva. V Amerikáne je Nigéria v podstate pokroková krajina (na africké pomery) a žijú v nej ľudia, ktorí riešia rovnaké problémy ako my. Študujú, chodia do práce, snažia sa vybudovať kariéru, biznis, mať rodinu, cestovať, zbohatnúť. A paradoxne najväčším hitom nie je ísť do Ameriky a zbohatnúť tam, ale čo najviac načerpať a vrátiť sa žiť/podnikať/fungovať doma. Rasizmus je téma, ktorá vyvoláva obrovské emócie. Autorka prevtelená do Ifemelu sa netají tým, že rasizmus je stále aktuálny aj v 21. storočí a nie je to len niečo, čo si pamätajú 2-3 generácie dozadu. Je úplne bežné, že na základe pôvodu a farby pokožky sú ľudia stále diskriminovaní - a to nielen v škole, v práci a celkovom nastavení systému, ale aj v…
Téma - 10
Dej - 8.5
Postavy - 9.5
Štýl - 9

9.3

9

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*