Monika ZbínováPo nedávnej návšteve Auschwitzu vo mne ostala nálada, v ktorej som mala chuť ponoriť sa do príbehov ľudí cez 2. svetovú vojnu. Po skvelej reportáži Čo to má spoločné so mnou? prišiel teda rad aj na dlhšie odkladanú knihu Osvětimská knihovnice.
Aj v anotácii sa píše, že k tomuto divadlu hrôzy sa dnes dá pridať už len málo. A predsa stále pribúdajú knihy s touto témou, a tak majú jej fanúšikovia stále čo čítať. Znie to trochu morbídne, preto treba dodať, že ich nikto nečíta kvôli vyžívaniu sa v krutosti a násilí, naopak: ako boj dobra so zlom, ktorý sa od tých rozprávkových líši len tým, že tu, zdá sa, zlo zvykne vyhrávať. O to viac v tej černote vynikajú príbehy tých, ktorí majú to šťastie a to peklo sa im podarí prežiť. Osvětimská knihovnice tam za mňa jednoznačne patrí: hoci sa dej odohráva v koncentračných táboroch, je to viac príbeh o odvahe a sile vôle len 14-ročnej Dity.
Počas fungovania tzv. rodinného tábora v Birkenau v ňom fungovalo niečo ako škola, s niečím ako predmety a niečím ako učitelia. Samozrejme, od klasickej školy ako ju poznáme, to malo veľmi ďaleko, ale svoj účel plnila – aspoň občas vyvolávala zdanie normálneho života zopár stovkám deťom, ktoré sem chodili. Bolo by to až poetické čítanie, ak by sa na stránkach nevznášala hrozivá prítomnosť vojakov SS či obávaného doktora Mengeleho, ktorí nie sú nikdy ďaleko.
Zo začiatku mi prekážali občas umelé dialógy, v ktorých nám chcel autor sprostredkovať táborový režim, a tiež potreba do knihy vložiť veľa epizódok o rôznych viac či menej známych postavách (napr. útek Vrbu s Wetzlerom). Naopak veľmi ma potešil autorský doslov, v ktorom autor vysvetľuje, na ktorých miestach sa láme tá tenká hrana medzi faktami a fikciou.
Osvětimská knihovnice je nadpriemerné čítanie a odporúčam ju všetkým, ktorí vyhľadávajú literatúru z tohto obdobia.
tlačenú verziu knihy
