Kateřina Tučková: Žítkovské bohyne

Žítkovské bohyne je kniha, ktorá nepatrí medzi novinky – vyšla prvýkrát pred štyrmi rokmi. Celkom dlho sa mi povaľovala vo wishliste, až som sa rozhodla prečítať si ju ušami – teda ako audioknihu (za ktorú ďakujem Audiolibrixu).

Trvalo mi dlho vypočuť si ju (trvá 12,5 hod.) a tiež som sa dlho dostávala k tejto recenzii. Ale nečudujte sa, kniha je taká pozoruhodná (témou, formou, obsahom), že chvíľku potrvá, kým ju človek spracuje.

Z jej úspechu (viac než 100 000 predaných kusov) cítim, že aj v ateistickom Česku ľudí priťahujú tradície a nadprirodzené veci, túžia po niečom, čo ich presahuje. Bohyne sú na prvý pohľad obyčajné, jednoduché ženy, žijúce na slovensko-moravskom pohraničí. V skutočnosti sú ale obdarené nadprirodzenými schopnosťami – vedia nielen poradiť v rôznych ťažkostiach, ale aj liečiť či predpovedať budúcnosť.

Spoznávame ich cez Doru Idesovú, jednu z posledných z ich rodu. Je to mladé dievča, pre ktoré sa bohyne spájajú najmä s jej ťažkým, no magickým detstvom. Prihovára sa k nám už ako dospelá žena, ktorá pracuje na etnografickej práci o žítkovských bohyniach. Počas zbierania materiálu sa dostáva k tajným zložkám o svojej tete, bohyni Surmene.

Komunisti bohyniam nič nedarovali – rovnako ako potláčali akékoľvek náboženské prejavy, sa stavali aj voči takýmto prírodným alternatívám. Vlastne ani neviem, ako ich z pohľadu veriaceho človeka vnímať – svojimi prejavmi pripomínajú skôr bielu mágiu a pokračovateľky neslávne známych stredovekých bosoriek, no na mnohých miestach sa hlásia k Bohu či navštevujú katolícke omše.

Ono to ale nie je veľmi podstatné, nejde predsa o náboženskú štúdiu. Téma je zaujímavá skôr z historického hľadiska a podľa toho je aj spracovaná. Klasickú tlačenú knihu som v rukách nemala, ale podľa toho, čo som počúvala, príbeh dopĺňajú rôzne výstrižky, dokumenty a záznamy, ktoré podčiarkujú reálnosť výpovedí v tomto silnom a dnes už kultovom príbehu, ktorý je ale vďaka nim často viac akademický a faktografický ako dejový. No nedajte sa zmiasť, aj keď sa kniha snaží vyvolať obraz hodnovernej etnografickej publikácie, stále je to len román, v ktorom je množstvo fikcie (fiktívna je aj samotná hlavná postava).

Neviem, či ste sa trošku vysomárili z toho, čo tu píšem – kniha sa naozaj ťažko opisuje. Je to skutočne originál na naše domáce pomery a povyhrávala kopec literárnych cien. Bude určite fajn, ak sa k nej dostanete a urobíte si vlastný názor. Odporúčam ju ale skôr náročnejšiemu „čitateľovi“, resp. audioknižnému počúvateľovi, ktorý ju bude môcť naplno oceniť.