Kráľovské prázdniny v Londýne

Prvá tohtoročná dovolenková cesta bola naplánovaná už pár mesiacov dozadu a očakávaná ešte dlhšie. Naše výletové trio – ja, Majka a Katka (ktoré sme boli spolu aj pred dvomi rokmi v Paríži), sme sa tentokrát vybrali do kráľovského Londýna (1. – 7. júla 2012). Majka tam momentálne pracuje, takže bolo na nás s Katkou naplánovať si termín a prísť za ňou. Budem sa snažiť popísať našu cestu tak, aby ste mali z nej osoh hlavne tí, ktorí ste ešte v Londýne neboli a chceli by ste sa tam niekedy pozrieť.

Cesta do Londýna nie je ničím exotická – Ryanairom ste tam z Bratislavy za dve hodky, rozpráva sa tam po anglicky, po anglicky sú aj všetky tabule a informácie (čo nás až tak veľmi neprekvapí, stačí sa poobzerať okolo seba v každom väčšom slovenskom meste), jediné, na čo si treba trochu zvyknúť pri komunikácii s domovom je hodinový časový posun.

Londýn je kozmopolitné mesto a asi aj práve vďaka tomu sa tam nebudete cítiť ako cudzinci. Nebude ničím výnimočným, ak napr. v obchode naďabíte na mnohých Poliakov, ktorí automaticky prepnú z angličtiny, alebo dokonca na Slovenku, ktorá vám v kaviarni urobí kávu. Mali sme šťastie len na príjemných ľudí, a po príchode na Slovensko sme utrpeli kultúrny šok z toho, že u nás to vôbec také ružové s ochotnými službami nie je.

Ale pekne v skratke po poriadku:

V nedeľu sme leteli až o deviatej večer, mali sme teda dosť času dostať sa do Bratislavy aj cez problémy s meškaním vlakov. Za skenermi sme kúpili predvídavo sedmičku slivovice (zobrali by sme aj z domu, ale išli sme len s príručnou batožinou), ktorá by sa nám celkom oplatila aj otvorená, lebo lietadlo malo dosť veľké turbulencie. Po pristátí v Londýne sme len tetám otrčili naše občianske a… ostali sme čakať na letisku. Mal po nás totiž prísť na aute šarmantný Vojto, ktorého vyslala Majka. V dome, kde sme bývali, je okrem nej ďalších zo 10 Slovákov, tak sme mali pekné privítanie a priniesli sme im kúsok domova. Hneď na začiatok nás potešila veta: Baby, keby ste videli na ulici nejakých ľudí dealovať drogy, tak si to nevšímajte, hej? Radšej sme na to otvorili našu slivku a vyspali sa na náš prvý veľký londýnsky deň.

V pondelok sme si nabili kartičky, aby sme mohli cestovať metrom a busmi celý týždeň a vydali sme sa (už aj s Majkou) do mesta. Bývali sme v Tottenhame, čo je trojka pásmo (z deviatich), takže nejakých 10-15 min metrom do centra, čo je úplne v pohode. Prvá vec, ktorú sme videli, keď sme vyšli z metra, bol Big Ben. Po hamburgerovom obede sme sa vydali do Múzea Madame Tussauds. Áno, to sú tie voskové figuríny, s ktorými sa každý fotí. Aj my sme sa. Samotné osebe to nie je ničím výnimočné. Keďže vás šípky smeru prehliadky vedú nekompromisne ďalej, prešli sme to celé a na konci nás čakali ešte dva bonusy, vďaka ktorým odporúčam múzeum ako miesto hodné navštívenia. Prvým je prehliadka Spirit of London, kde nasadnete do dobových taxíkov, ktoré fungujú ako autíčka na autodráhe a prevedú vás históriou Londýna, ktorá sa zobrazuje okolo vás. Trvá to skoro 10 minút. Na záver sme sa dostali na premietanie 4D komiksu Superheroes. Ak neviete, čo máte čakať od 4D (lebo ani ja som nevedela), tak napr. to, že v rámci prežívania deja vás to trochu ošpliecha vodou alebo vám fúka do tváre alebo sa vám do sedačky akoby zabodnú ostré šípy, čo pocítite až na chrbte. Výskali sme tam všetci poriadne, lebo naozaj sa nedalo očakávať, čo v ktorú sekundu príde.

Po múzeu sme zamierili na kávičku trochu zrelaxovať. Kým v Paríži nájdete okrem tradičných sietí (ako napr. Starbucks) veľa malých domorodých kaviarničiek, tu je aspoň na môj pohľad podchytené všetko známymi kávovými sieťami – pokojne nájdete na jednej ulici aj dve kaviarne rovnakej značky, úplne bežne všetky hlavné konkurečné vedľa seba: Starbucks, Pret A Manger, Costa, ktoré dopĺňajú Café Nero alebo siete Wheterspoon.Všade ponúkajú kávu na podobnej úrovni, takže návštevou žiadnej z nich chybu neurobíte (my sme to tak priebežne striedali), ak nie ste zrovna nejakí kávoví fajnšmekri. Večer sme boli pozrieť ešte kráľovnú, či je doma a pomerne zmoknuté sme sa vrátili domov.

V dovolenkovom režime sme sa nenútili vstávať zavčasu, aby sme čo najviac prešli, takže sme väčšinou vychádzali až okolo desiatej-jedenástej a kým sme zohnali niečo pod zub, polovica dňa bola za nami. V utorok sme si dopriali (po návšteve známej King’s Cross a ešte známejšieho nástupišťa 9 a 3/4 z Harryho Pottera) pravé anglické raňajky. Nielen časom konzumácie, ale aj výdatnosťou ich zloženia to už bol pre nás obed, neviem si predstaviť, že by sme ako Angličania takéto brutálne tukové jedlo jedli pravidelnejšie. Ochutnať ich je však jedna z vecí, ktoré by ste si nemali nechať v Londýne ujsť. A aby ste si ich naozaj vychutnali, choďte radšej do nejakého lepšieho podniku namiesto podradného bufetu.

Utorok bol tiež dňom posielania pohľadníc – áno, takých staromódnych offline. Na Slovensku boli už v piatok, takže pošta bola celkom rýchla. Nadišiel čas dopriať si trochu umenia. V Londýne je známa (okrem kadejakých národných) dvojica Tate galérií – Tate Britain a Tate Modern.  Tešila som sa hlavne na tú modernú, trochu som čakala podobný zážitok ako v parížskom centre Pompidue. Táto je ale ani nesiahala po členky. Vstup do väčšiny expozícií bol zdarma, ale tomu aj zodpovedala úroveň vystavených exponátov. Damien Hirst bol už zdarma len pre členov Tate klubu, čiže jediná vec, ktorá ma aspoň trochu zaujímala, bola pre nás nedostupná. Vyzeralo to tak, akoby všetky free exponáty len ťahali z nejakého skladu a priebežne menili. Nepokladám sa za znalca umenia, ale veci vystavené v Tate Modern ma nielen že nezaujímali, ale sa mi hnusili. Po desiatich minútach trápnych pohľadov, ktoré sme si vymieňali s babami, sme odtiaľ išli radšej preč a išli sme sa voziť na doubledeckroch a na londýnskom overgrounde až na Greenwich.

V stredu a štvrtok sme sa na pol dňa museli zaobísť bez Majky, lebo musela ísť do práce. Navštívili sme teda Múzeum Sherlocka Holmesa na Baker Street. Viete, koľko ľudí bolo prekvapených a sklamaných, že Sherlock Holmes je iba fiktívnou postavou? Po návšteve múzea by ste mali aj vy pocit skutočnosti. Je urobené priamo na známej adrese Baker Street 221 a je to taký malý 3-poschodový domček s izbami zariadenými podľa detailov spomenutých v Doyleových knihách. Pani Hudsonová vás pekne privíta a poukazuje vám všetky izby, v niektorých sú vystavené aj scény z najznámejších príbehov. Vedľa múzea je chutný obchodík, kde nájdete o Sherlockovi všetko možné. Ak máte Sherlocka radi (a tým nemyslím toho komerčného s R. Downeym Jr., ktorý sa od klasického úplne vzďaľuje), neváhajte.

Poobede sme si nenechali ujsť návštevu Freudovho múzea – ako tri vyštudované psychologičky sme si to patrične užili. Freud sa presťahoval do Londýna v r. 1938, keď utekal z Viedne pred nacistami. V roku 1939 zomrel a žila tu jeho dcéra Anna, ktorá pokračovala v jeho práci a venovala sa hlavne detskej psychoanalýze. Po jej smrti v r. 1982 tu bolo už o 4 roky zriadené múzeum a keďže Anna nechala väčšinu vecí tak ako boli, kým žil ešte jej otec, vyzerá to dosť reálne a vierohodne. Vo Freudovej pracovni sme našli aj jeho známy gauč, na ktorom liečil svojich pacientov. Dom s múzeom sa nachádza na príjemne tichej ulici, v samotnom múzeu vládne pokoj a pohoda, čo je fajn, ak máte po krk davov z hlavných atrakcií. A ako suvenír sme si odniesli malých plyšových Freudov…

Vo štvrtok sa nám pošťastilo vystáť iba 15-minútový rad (bežné sú aj niekoľkohodinové) na London Eye a po ňom sme skočili ešte do morského sveta, plného okrem rýb, žralokov a tučniakov aj niekoľkými škôlkarskymi výpravami, z ktorých sme boli riadne ohučané. Obe atrakcie sú fajn, ale v štýle raz stačilo, jazda na London Eye trvá polhodinku a pred koncom sa začnete už poriadne nudiť. Morské svety nájdete tiež hocikde na svete a tento londýnsky nie je ničím extra výnimočný. Aspoň si myslím.

Čerešničkou na torte bol kráľovský Tower – symbol britskej monarchie, pevnosť, ktorá bola istý čas sídlom britských panovníkov, preslávil sa hlavne ako väzenie (bola tu uväznená a popravená napr. Anna Boleynová) a dnes sú v ňom uložené kráľovské korunovačné klenoty. Mám rada takéto staré (a v prípade Toweru zachované) múry, ktoré históriou priam dýchajú. Oplatí sa vidieť aj samotné korunovačné klenoty – Crown Jewels. Keď sa dostanete až ku nim, tak všetky tie koruny si ani nemôžete dobre prezrieť, lebo okolo nich ide pohyblivý pás, ktorý vás okolo nich pomaly prevezie. Cítila som sa chvíľu ako v rozprávke. Nenachádza sa tu jedine koruna súčasnej kráľovnej Alžbety II. (asi ju má na nočnom stolíku ;).

V piatok sme chceli ísť do Brightonu. Je to necelých 90 km južne od Londýna vzdialené prímorské mestečko, ale keďže celé doobedie pršalo a  poobede to nebolo nič moc, radšej sme to vzdali. Najskôr sme sa išli pozrieť do Shakespeare’s Globe – divadlo, v ktorom hrával William svoje hry (teda, údajne…). Žiaľ, pôvodné divadlo zhorelo pri veľkom požiari, ale toto je jeho vernou kópiou – pri jeho tvorbe sa použili nielen rovnaké materiály, ale aj konštrukčné postupy. Veľmi sympatický sprievodca Jared nám (dokonca aj mne) zrozumiteľnou angličtinou všetko povysvetľoval, pridal veľa zaujímavostí a všetko to obalil do príjemného humoru – asi najlepšia časť londýnskeho výletu!

Posledným bodom programu bola Tate Britain, a to už len tak, lebo nám vyšiel čas a nemali sme kam ísť. Dosť sme sa obávali – po zážitku v Tate Modern – ako tam dopadneme. Klasickejšia Tate bola ale o dosť zaujímavejšia, nezdvíhala nás (pomyselne) zo stoličky a našli sme tam zopár veľmi zaujímavých kúskov, dokonca aj Fergie z Black Eyed Peas (schválne, hľadajte na obrazoch).

Večer sme sa pobalili, upratali a sadli na posledné metro do centra, odkiaľ nám išiel bus na letisko. Cesta domov už prebehla v pohode, takže tu sa moje rozprávanie končí.

Čo na záver – ak pôjdete do Londýna a máte u koho prenocovať, máte spolovice vyhraté. Ja som tam oplieskala okolo 350 € v prepočte na libry, a to všetko len za jedlo, nejaké suveníry, kávy a cestovné. Pre mňa osobne boli naj Múzeum Madame Tussaud, Shakespeare’s Globe a Tate Britain. To sú miesta, na ktoré pokojne pôjdem aj opäť, ak sa ešte niekedy v Londýne objavím…