Študent 21. storočia

Ani si neviete predstaviť, ako sa teším, že môžem písať tento článok. Pôvodne som chcela krátke satirické posty zo študentského života publikovať počas celého môjho štúdia, potom som si to ale rozmyslela – človek nikdy nevie, kto si to prečíta a následne mi to spočíta. Dnes ma však už nič nedrží v tom, aby som sa takto nahlas a verejne zamyslela nad touto témou a vytvorila krátky sloh na tému “čo mi dala škola”. A pozor, všetky postavy a udalosti v tomto príbehu sú skutočné!

V roku 2005 sa mojou alma mater stala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, kde som začala študovať kombináciu predmetov s učiteľským zameraním – slovenský jazyk a literatúru + psychológiu. V praxi to pre mňa znamenalo patriť pod dve katedry, keďže slovakistiku u nás zastrešujú osobitne katedra jazyka a osobitne katedra literatúry, psychológia bola zo začiatku tiež rozdelená na vedeckú a učiteľskú, no nakoniec sme patrili len pod jednu, a ako čerešnička na torte je katedra pedagogiky, s ktorou som našťastie nemala nič dočinenia, ale ako všadeprítomná veda o výchove a vzdelávaní mi otravovala život všetkými možnými aj nemožnými druhmi predmetov a votrela sa aj na štátnice kvôli povinnému pedagogickému minimu.

Systém našej univerzity je na prvý pohľad veľmi logický. 5 fakúlt = 5 budov po celej Nitre, + rektorát sídliaci v rámci Fakulty prírodných vied. Vyhráva ten, kto neštuduje medzifakultne, ušetrí si nervy, čas a boľavé nohy pri pendlovaní z jednej hodiny na druhú. Vedeli ste, že polhodinová vzdialenosť sa dá prekonať počas 15-minútovej prestávky? Ešteže takmer nonstop premáva “dvojka”, čiže bus spájajúci fakulty v meste s tými pod Zoborom.

Možno ste to nevedeli, ale na univerzitu som sa dostala hlavne kvôli svojej láske k slovenčine, psychológia bola vždy len taký zaujímavý doplnok a okrem jedného krátkeho obdobia som nikdy neuvažovala nad tým, že budem ďalej v rámci odboru psychológie pracovať. Druhá vec však je, že nikdy som netúžila slovenčinu UČIŤ, hoci som študovala učiteľský smer. Pravdou je, že slovenčina sa momentálne dá študovať len takto, hoci kedysi minimálne u nás fungovala jednoodborová slovenčina. Čiže počas celého štúdia som musela odpovedať každému na otázku:

– Ty chceš učiť?
– Nie, nechcem!

Je asi ťažké pochopiť, že slovenčina nie je len predmet v škole, ale dotýka sa každého z nás – pretože ju používame, čítame, počúvame… Ja som vždy inklinovala skôr k žurnalistickému prostrediu, aj ked na samotnú žurnalistiku som si ad 1) netrúfla, ad 2) ma odhovárali… Takže cieľom celého štúdia slovenčiny bolo dostať do nás teoretické vedomosti o všetkom, čo sa slovenčiny (a literatúry) môže týkať. Samozrejme, každý pedagóg si myslí, že ten jeho predmet je ten naj. Ale chápem to, keď sa človek do niečoho “zažerie” a celý sa do toho ponorí… To je na jednej strane smutné, pretože sú študenti maximálne vyťažení všetkými predmetmi (česť výnimkám), ale na druhej strane to ponúka priestor na rôzne vtipné zážitky, u niektorých pravidelne sa opakujúce…

Jedna pani doktorka mala vždy slabosť na jazyky sveta, a tak sme po diktáte o sťahovaní národov namiesto gramatického rozboru viet počúvali o tom, odkiaľ a kam išli Kelti a snažili sa priradiť dosiaľ nepočuté jazyky sveta aspoň k základným svetadielom… Pán magister, ktorý nás učil v prvom ročníku, bol postrach všetkých prvákov, a mám taký pocit, že kvôli nemu ich aj najviac odišlo. Na jeho jednoduchý test sme sa pripravovali ako na druhú maturitu. S odstupom času to bol vlastne jeden z najlepších a najneškodnejších pedagógov… Napríklad v porovnaní s iným doktorom, ktorý nás drtil slavistiku a obsahom jeho prednášok bolo predstavenie a následné popretie všetkých existujúcich teórií o pôvode praslovančiny. Takže dodnes netuším, ako to všetko vlastne bolo, ale viem vám vymenovať všetky vedné disciplíny, s ktorými pri diskusii o indoeurópčine nemôžeme počítať… Nemôžem spomenúť našu obľúbenkyňu, ktorá pri zapisovaní praxe hodnotila naše výkony štýlom:

“Vy myslíte, že z tej vašej hodiny niečo tie deti mali? Vonkoncom nie!”

“Keby ste mali vy učiť moje dieťa, radšej by som vás zastrelila!”

Ale inak bola katedra slovenčiny v podstate počas celého štúdia tou najnormálnejšou spomedzi tých, ktoré som poznala, aj keď som si to uvedomila až teraz na konci.

Horšie to bolo vždy na literatúre, kde už sama vedúca katedry mala isté svoje… špeciality. Keďže robila problémy pri skúšaní, zakázali jej skúšať ústne. Na písomke potom nerozhodovali vedomosti, ale to, koľko farebných pier ste použili.

Špecialitou katedry psychológie je zas to, že… to má vlastne už v názve. Nie je pravda, že všetci psychológovia sú na hlavu… ale väčšina naozaj áno. A to hlavne tí, ktorí sa nevenujú praxi, a ono to naozaj zle vplýva. Potom môže byť človek perfektný odborník (alebo aj nie), ale ako človek končí. Vlastne je to tak v každej vede, ale psychológia to má akosi už vo vienku…

Toľko teda zopár skromných postrehov z univerzitného života. Všetci hovoria, že ked vyjdeme zo školy a začneme pracovať, budeme ešte s láskou spomínať na študentské roky. Ja som teda asi čudná, ale mne to zas až tak chýbať nebude. Určite, zopár ľudí spomedzi spolužiakov i vyučujúcich mi prirástlo k srdcu, ale zas mi nič nebráni, aby som s nimi ostala aj naďalej v kontakte. Náš tyranský diktátorský štýl vedenia univerzity s debilnými pravidlami a nariadeniami ale radšej nechám upadnúť do zabudnutia. A ako sa spieva v skladbe “Feeling good”:

It’s a new dawn
It’s a new day
It’s a new life
For me
And I’m feeling good…