M. L. Stedmanová: Svetlo medzi oceánmi

Občas sa mi stáva, že vonku pozorujem druhých ľudí. Keď cestujem, sedím na lavičke alebo len tak prechádzam po ulici, okolo mňa je veľa ľudí. Niektorých poznám, ale hlavne v iných mestách sú to pre mňa všetko neznáme osoby. Alebo lepšie, osobnosti. Každá so svojím životom, so svojím vlastným príbehom. Rozmýšľam, odkiaľ a kam idú, na koho čakajú, s kým sa rozprávajú v telefóne. Na koho asi myslia, čoho sa boja a čo pokladajú za svoje šťastie.

Je to také moje cvičenie ľudskosti, učiť sa pozerať na svet očami druhých, uvedomiť si, že sa všetko netočí len okolo mňa a že moje videnie sveta je jediné pravé.

Kniha Svetlo medzi oceánmi mi tento môj zvyk pripomenula. Tu je stručná anotácia:

V roku 1918, po štyroch hrozných rokoch strávených v bojoch na západnom fronte, sa Tom Sherbourne vracia do Austrálie a prijíma miesto strážcu majáka na vzdialenej Janusovej skale. Na tento opustený ostrov, kam zásobovací čln pripláva iba každé tri mesiace a dovolenku strážca dostane v tom lepšom prípade každý tretí rok, si Tom privedie mladú, odvážnu a milujúcu manželku Isabel. Ich šťastie má trpkú príchuť, lebo Isabel nedokáže ani na tretí raz donosiť zdravé dieťa. Práve keď sa užialená Isabel uberá k hrobu svojho posledného dieťaťa, vietor k nej priveje detský plač. More vyhodilo na breh čln s mŕtvym mužom a so žijúcim dieťaťom. Tom ako strážca majáka puntičkársky dodržiava predpisy. Jeho morálne zásady mu pomohli prežiť hroznú vojnu a aj teraz chce nález mŕtveho muža a živého dieťaťa ihneď nahlásiť úradom. Ale Isabel si už priložila dieťatko k prsiam. Napriek Tomovej najlepšej vôli zariadiť všetko čo najpoctivejšie si dieťa prisvoja a dajú mu meno Lucy. Lenže ich vzťah tým utrpí. Po dvoch rokoch sa s malou Lucy sa vyberú na pevninu a uvedomia si, že na svete sú aj iní ľudia… a medzi nimi žena, ktorá zúfalo hľadá svoje stratené dieťa.

Môžem si vybrať. Môžem zostať v minulosti a umárať sa, a prežijem život tak, že budem každého nenávidieť, ako to robil môj otec. Alebo môžem zabudnúť a odpustiť. Vôbec to nie je ťažké. Odpustiť treba iba raz. Ale keď nenávidíš, robíš to stále, každý deň. Všetko zlé si musíš stále pamätať.

Na prvý pohľad obyčajný príbeh o veciach, ktoré pre človeka modernej doby ani nie sú príťažlivé. Vojna, maják, opustený ostrov, rodina, dieťa, predpisy? Please.

Mne sa zdal neobyčajný hlavne svojím podaním. Každá postava, ktorá sa v románe objavila, prišla so svojím príbehom, so svojou históriou a so svojím pohľadom na svet. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa rôzni ľudia stretli a postavili k rovnakému problému – problému života a smrti, osobnej morálky, zodpovednosti a odpustenia.

Nie je to tak aj v reálnom živote? Každý deň treba riešiť väčšie či menšie nedorozumenia, pády, nešťastie, zlé rozhodnutia. Dali by sa problémy vyriešiť lepšie, keď by sme poznali osobné pozadie každého do nich zainteresovaného človeka?

Či už sa rozhodnete Svetlo medzi oceánmi prečítať alebo nie, pozývam vás k tomu, aby ste pozerali  na príbehy okolo vás občas cudzími očami.

Občas sa mi stáva, že vonku pozorujem druhých ľudí. Keď cestujem, sedím na lavičke alebo len tak prechádzam po ulici, okolo mňa je veľa ľudí. Niektorých poznám, ale hlavne v iných mestách sú to pre mňa všetko neznáme osoby. Alebo lepšie, osobnosti. Každá so svojím životom, so svojím vlastným príbehom. Rozmýšľam, odkiaľ a kam idú, na koho čakajú, s kým sa rozprávajú v telefóne. Na koho asi myslia, čoho sa boja a čo pokladajú za svoje šťastie. Je to také moje cvičenie ľudskosti, učiť sa pozerať na svet očami druhých, uvedomiť si, že sa všetko netočí len okolo mňa a…
Téma - 7.5
Dej - 7
Postavy - 7
Štýl - 8.5

7.5

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like
prečítať

Dan Brown: Pôvod

Dokážem milovať Boha preto, že mi dáva slobodu ho poprieť. Tento známy výrok Rabíndranátha Thákura mi napadol niekedy počas…
prečítať