Noční vlak do Lisabonu je kniha, ktorú som len tak zahliadla (odporúčal ju niekto na Facebooku alebo tak), preletela som anotáciu, pridala do wishlistu a v správnej chvíli si ju nechala poslať na recenziu. Lebo kombinácia švajčiarskeho profesora, štúdia jazykov, vlakov a Portugalska znela ako celkom zaujímavé letné čítanie.

Začína sa to ešte celkom akčne – cestou do školy stretne profesor Gregorius mladú ženu, ktorá trhá na malé kúsky nejaký list a tohto milovníka jazykov nadchne, ako žena vyslovuje slovo portugues. Človek by čakal okamžite romantickú dobrodružnú cestu venovanú hľadaniu tejto dámy, ktorá sa, samozrejme, veľmi rýchlo stratila. Lenže – a to nebude spojler – ona je pre príbeh prakticky nepodstatná.

S výnimkou toho, že jej portugues rozvibruje v Gregoriusovi také duševné hlbiny, že prakticky zo dňa na deň odíde zo školy, v ktorej učí už niekoľko desiatok rokov, sadne na vlak a odcestuje do Lisabonu.

Poviete si: to by sa mohlo stať len v knihe!

Lenže také niečo by si povedal aj sám profesor. Vôbec nie je typom človeka, ktorý sa vydá na takúto cestu, naopak, je to ten úplne najkonzervatívnejší týpek, s ktorým sa pre jeho suchopárnosť rozíde aj predtým (nevedno prečo) zamilovaná študentka. Vlastne nie je vôbec extra sympatický, je to taký nudný (skoro) dedo, ktorý sa bojí aj vystrčiť nos z mesta, v ktorom žije. Preto nie je prekvapením, že hoci dorazí až do Lisabonu, okamžite ním lomcujú pochybnosti a potreba vrátiť sa domov, kde všetko dobre pozná.

To, čo ho tam nakoniec udrží, je postava Amadea de Prada, ktorého knihu s krátkymi filozofickými textíkmi objaví ešte v Berne. Jeho slová ho oslovia tak, že po ňom začne pátrať, aj keď nemá absolútne nič, čoho by sa mohol chytiť (okrem mena). V Lisabone zistí, že Prado je už po smrti, no ostal po ňom príbeh, ktorý odkrýva kúsok po kúsku vďaka rôznym ľuďom, ktorí ho poznali a ešte žijú.

Väčšina z nich je už dôchodkového veku, Amadeo zomrel pred niekoľkými desiatkami rokov, paradoxne ale spomienky na neho ostávajú veľmi živé a Gregorius niektorým z nich pomôže mnohé veci v sebe uzavrieť.

Asi už šípite, že nejde zrovna o jednoduché čítanie a (niektoré pomerne dlhé) úryvky z Pradových spomienok ľahkosti čítania vôbec nepomáhajú. Túto 450-stranovú knihu isto nezlupnete za 2 večery, ale čím som sa spolu s profesorom ponárala do Pradovho života a najmä uvažovania, čítavosť sa zlepšovala.

Je to taká tá kniha, na ktorú musíte mať náladu a prečítate ju po troškách počas letných večerov na balkóne. Dej v nej ani nie je taký podstatný ako množstvo myšlienok, ktoré s vami môžu pohnúť, a nemyslím tým len taký ten povrchný coelhovský spôsob.

Pozitíva • Koho bude kniha baviť?

  • milovníkov pomalého čítania
  • hlbokých myšlienok
  • a európskych dejín

Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:

  • čakáte rýchly spád
  • romantický príbeh
  • alebo zážitky z Lisabonu
Noční vlak do Lisabonu je kniha, ktorú som len tak zahliadla (odporúčal ju niekto na Facebooku alebo tak), preletela som anotáciu, pridala do wishlistu a v správnej chvíli si ju nechala poslať na recenziu. Lebo kombinácia švajčiarskeho profesora, štúdia jazykov, vlakov a Portugalska znela ako celkom zaujímavé letné čítanie. Začína sa to ešte celkom akčne - cestou do školy stretne profesor Gregorius mladú ženu, ktorá trhá na malé kúsky nejaký list a tohto milovníka jazykov nadchne, ako žena vyslovuje slovo portugues. Človek by čakal okamžite romantickú dobrodružnú cestu venovanú hľadaniu tejto dámy, ktorá sa, samozrejme, veľmi rýchlo stratila. Lenže - a to nebude spojler - ona je pre príbeh prakticky nepodstatná. S výnimkou toho, že jej portugues rozvibruje v Gregoriusovi také duševné hlbiny, že prakticky zo dňa na deň odíde zo školy, v ktorej učí už niekoľko desiatok rokov, sadne na vlak a odcestuje do Lisabonu. Poviete si: to by sa mohlo stať len v knihe! Lenže také niečo by si povedal aj sám profesor. Vôbec nie je typom človeka, ktorý sa vydá na takúto cestu, naopak, je to ten úplne najkonzervatívnejší týpek, s ktorým sa pre jeho suchopárnosť rozíde aj predtým (nevedno prečo) zamilovaná študentka. Vlastne nie je vôbec extra sympatický, je to taký nudný (skoro) dedo, ktorý sa bojí aj vystrčiť nos z mesta, v ktorom žije. Preto nie je prekvapením, že hoci dorazí až do Lisabonu, okamžite ním lomcujú pochybnosti a potreba vrátiť sa domov, kde všetko dobre pozná. To, čo ho tam nakoniec udrží, je postava Amadea de Prada, ktorého knihu s krátkymi filozofickými textíkmi objaví ešte v Berne. Jeho slová ho oslovia tak, že po ňom začne pátrať, aj keď nemá absolútne nič, čoho by sa mohol chytiť (okrem mena). V Lisabone zistí, že Prado je už po smrti, no ostal po ňom príbeh, ktorý odkrýva kúsok po kúsku vďaka rôznym ľuďom, ktorí ho poznali a ešte žijú. Väčšina z nich je už dôchodkového veku, Amadeo zomrel pred niekoľkými desiatkami rokov, paradoxne ale spomienky na neho ostávajú veľmi živé a Gregorius niektorým z nich pomôže mnohé veci v sebe uzavrieť. Asi už šípite, že nejde zrovna o jednoduché čítanie a (niektoré pomerne dlhé) úryvky z Pradových spomienok ľahkosti čítania vôbec nepomáhajú. Túto 450-stranovú knihu isto nezlupnete za 2 večery, ale čím som sa spolu s profesorom ponárala do Pradovho života a najmä uvažovania, čítavosť sa zlepšovala. Je to taká tá kniha, na ktorú musíte mať náladu a prečítate ju po troškách počas letných večerov na balkóne. Dej v nej ani nie je taký podstatný ako množstvo myšlienok, ktoré s vami môžu pohnúť, a nemyslím tým len taký ten povrchný coelhovský spôsob.
Pozitíva • Koho bude kniha baviť? milovníkov pomalého čítania hlbokých myšlienok a európskych dejín Negatíva • Nekupujte si knihu, ak: čakáte rýchly spád romantický príbeh alebo zážitky z Lisabonu
Téma - 10
Dej - 8
Postavy - 7.5
Štýl - 8

8.4

8

1 komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*