Všade samé korytnačky k nám prichádzajú po dvoch rokoch od Willa Graysona. Toto je ale úplne iná kniha a život stredoškolských tínedžerov je asi jediné, čo ich spája. Will Grayson, Will Gryson bola hravá kniha o priateľstve, láske a muzikáloch a ako každá dobrá young adultovka o nachádzaní seba samého.
Korytnačky sú úplne iné kafe. Hlavnou témou je OCD. Naozaj hlavnou, nie že je to tam len niekde medzi riadkami skryté. Aza je normálna stredoškoláčka, až na to, že nie je normálna – teda aspoň sa tak necíti. Má problémy, ktoré jej život vcelku znepríjemňujú, ale pokiaľ ste nezažili niečo podobné, nebudete si to vedieť predstaviť. Parafrázujúc slávnu prvú vetu z Anny Kareninovej – zuby nás bolia všetkých rovnako, ale psychické ťažkosti prežíva každý z nás inak.
Aza má najlepšiu kamošku Daisy, ktorá je jej úplnym opakom – normálna baba, ktorá rieši bežné babské veci. Ale povinnosti najlepšej kamošky si plní na 100 % – ažž som sa niekedy čudovala jej trpezlivosti, lebo (a to uvidíte) Aza je niekedy fakt nemožná a ufňukaná. Možno ani nie tak svojím správaním, ako tým, čo sa jej deje v hlave a ako to na ňu vplýva. Má svoje rituály a situácie, ktorým sa vyhýba, chodí k psychologičke, berie lieky, a popritom sa snaží aspoň navonok fungovať ako bežná študentka. V jej vnútri sa však dejú veci, kvôli ktorým to všetko prežíva veľmi svojsky.
Našťastie je tu aj dej! Nielen opisy psychických stavov hlavnej postavy. Tým dejom je Davis Pickett a jeho rodina. Presnejšie jeho otec, ktorý kvôli finančným machináciám zdrhol a nechal svojich dvoch synov – Davisa a jeho mladšieho brata – samých. Ak by ho niekto pomohol nájsť, dostane odmenu 100 000, a tu prichádzajú na scénu Aza & Daisy. Aza totiž bola kedysi s Davisom v tábore a odvtedy je do neho trochu buchnutá.
Ďalej to opisovať nebudem, nie je to zmyslom recenzie. Okrem toho samotný dej nie je extra napínavý, ale ako to už u Greena býva, vyplynie z neho čosi pre každú postavu. A to je výhoda aj nevýhoda tejto knihy. Výhoda, pretože si z nej určite odnesiete nejaké posolstvo – a nemusíte zrovna sami zápasiť s úzkosťou alebo obsesívno-kompulzívnou poruchou ani prísť o rodiča. Nevýhoda: pretože to skrátka nie je kniha, ktorou by ste sa „bavili“.
Neviem, či to len ja mám v poslednej dobe šťastie na knihy, kde sa riešia nejaké vážne problémy (Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr, Malý život) alebo či je to nejaká nová móda. Lenže oproti Malému životu sú v týchto knihách takéto problémy tak zjednodušene popísané, až sa bojím, aby sa s nimi nestotožnil každý druhý čitateľ. Lebo každý z nás má svoje nočné mory, strachy, úzkosti, ale u každého je to na diagnózu.
Aj preto sa mi v tomto príbehu páčila postava Davisa. Bol príkladom toho, že aj keď je človek na prvý pohľad zdravý a bohatý, môže sa rovnako intenzívne báť – a že tieto pocity sú niečo, čo nás viac spája ako rozdeľuje.
Na záver už len info, ktorá je fanúšikom Johna Greena určite známa: knihu s touto témou napísal preto, lebo sám trpí rovnakou chorobou. Premýšľam, či sa práve kvôli tomu svojím feelingom odlišuje od tých ostatných. Suma sumárum, nebolo to zlé, ale ak by som mala všetky greenovky zoradiť podľa čítavosti, táto by skončila na poslednom mieste. Ak ste od Greena ešte nič nečítali (a téma sa vás špeciálne netýka), odporúčam začať skôr niečím iným…
Pozitíva • Koho bude kniha baviť?
- nekritických fanúšikov Greena
- alebo paradoxne tých, ktorých iné greenovky až tak neoslovili
- všetkých, ktorých zaujíma téma knihy (OCD)
Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:
- čakáte veselý príbeh
- potrebujete happy end
- pre vás young adult = príbeh o láske