„Být výjimečný je nejlepší způsob, jak být jiný.“
Svoje o tom vie aj 7-ročná Elsa. Pardon, skoro 8-ročná! Na svoj vek je veľmi sčítaná a inteligentná. Keď nepozná nejaké slovo, vyhľadá si ho na Wikipedii. Nosí na krku chrabromilský šál a okrem Harryho Pottera miluje komixy, hlavne X-Menov. V škole ju spolužiaci naháňajú a robia jej zle, bytovke, kde býva, má zase starosti s podivnými susedmi.
Ale má niečo, čo iní nemajú – úžasnú babičku, ktorá ju zásobuje vlastnými rozprávkami o čarovnom svete, kde nie je normálny nikto a práve výnimočnosť je tam najväčšou hodnotou. Vymýšľa pre ňu dobrodružstvá a svojimi zvláštnymi maniermi dáva do pozoru nielen rodinu, ale celé svoje okolie.
Je půl druhé v noci a Elsa sa cítí tak strašně unavená, že by si šla okamžitě lehnout, jenže nemůže, protože babička házela hovínka po policajtovi.
„Nechci, aby sis dnešek pamatovala jako den roztržený šály. Chci, aby to byl den, kdy se tvoje babička vloupala do zoo…“
Ak ste čítali prvú knihu tohto autora – Muž jménem Ove – na prvý pohľad to bolo skôr smutné rozprávanie, no medzi riadkami ste isto našli kopec humoru. Tu je to práve naopak – pri čítaní sa budete veľa ráz smiať, no veľmi rýchlo si uvedomíte, že veselá kniha to rozhodne nie je.
Touží mu svěřit, že až se narodí Půlčík, máma s Georgem už o ni nebudou stát, protože všichni mají radši normální děti, o ty odlišné totiž nikdo nestojí. Všichni je s Půlčíkem budou porovnávat a uvědomí si ten rozdíl. Chce se jí začít křičet, že babička neměla pravdu, protože být jiný nemusí být vždycky dobré. Jinakost je určitá forma mutace a skoro nikdo z X-Menů nemá rodinu.
Babička poverí Elsu dobrodružnou výpravou a malé dievča začne rôznym ľuďom zo svojho okolia doručovať listy, v ktorých sa babička za niečo ospravedlňuje. Veru sa aj má za čo, lebo ako som už naznačila, bola riadne číslo. Nie je to však len nejaká pojašená babka – v živote urobila totiž zopár nesprávnych (?) rozhodnutí, ktoré by chcela konečne napraviť. Aspoň trochu.
„Člověk si přeje být milován. Nesplní-li se mu to, chce být obdivován, a nesplní-li se mu ani to, chce být obáván, v dalším případě nenáviděn a proklínán. Člověk touží zanechat v lidech nějaký pocit, duše se bojí prázdnoty, chce kontakt za každou cenu.“
Elsin svet sa zdá byť obrovský. Všetko, čo sa deje, automaticky porovnáva s babičkinými rozprávkami a postupne vo svojom živote nachádza rôzne rozprávkové postavy, ktoré ako zisťuje, pramenia z reálnych udalostí.
Pohádky ale udržuje při životě právě to odlišné. „Pouze jiný lidi maj schopnost změnit svět, nikdo normální ještě nezměnil ani prd,“ říkávala babička.
Najviac sa ich odkrýva v paneláku, v ktorom býva, kde je tých výnimočných postáv skutočne plno. Jedni susedia dirigujú život všetkých obyvateľov domu, a ak pripichnete oznam na nástenku bez ich dovolenia, je z toho hotová pohroma. Ďalšími je milučký chutnučký starší pár, kde je jeden závislý na káve a pani manželka na pečení koláčov. Nechýbajú ani podivné indivíduá, ktorým sa na chodbe oplatí radšej vyhnúť, ako nevrlý taxikár alebo Žena v čiernej sukni. Elsa má všetkých zaradených.
Tieto stereotypy sú síce hlavným zdrojom humoru, ale dá sa na to pozrieť aj inak. Elsa ako 7-ročné dievčatko si všíma len tie vonkajšie veci, vnútorné si ešte nevie spojiť a pochopiť tak „vážne“ súvislosti, ktoré má o krok pred ňou odkrývať práve čitateľ. Osobne nie som fanúšik kníh, ktoré sa točia na jednom mieste, ale tu je skutočne parádne sledovať, ako sa autor dokáže s postavami vyhrať na takom malom priestore.
Kým fanúšikovia fantasy si prídu na svoje viac, mňa trochu tie rozprávkové odbočky nudili. Ale veľmi oceňujem ich zapojenie do deja. Väčšinou je druhá kniha trochu v tieni úspešného debutu, ale dovolím si povedať, že Babička je oveľa, oveľa lepšia kniha.
Člověk musí něčemu věřit. Říkala to i babička. Je to nezbytné k pochopení pohádek. „Mně je k čertu ukradený, v co věříš, ale v něco věřit musíš, jinak se můžeš rovno na všechno vykvajznout.“
A to je dost možná podstata všeho.
1 comment
Rozprávkové odbočky nudili aj mňa :) Inak to bola fajn kniha.