Medzi nulou a jednotkou je nekonečne veľa čísel. Nula celá jeden, nula celá dvanásť, nula celá stodvanásť a nekonečne veľa ďalších. Medzi nulou a dvojkou je však väčšia nekonečná množina čísel, nevraviac o číslach medzi nulou a miliónom. Niektoré nekonečná sú väčšie ako iné. Niekedy, čo je dosť často, ma hnevá veľkosť mojej uzavretej množiny.
Knihy o rakovine sú blbosť. Sú plné vsugerovanej nádeje, odvahy, zmierenia s osudom, bolesti, dojatia a väčšinou nešťastných záverov. A vôbec, kto ich číta? Každý má dosť svojich problémov, nepotrebuje ešte plakať nad tými cudzími.
S miernymi predsudkami som preto otvárala knihu Na vine sú hviezdy od Johna Greena s neobvykle pútavým obalom, ktorý hlási: „Najlepšia kniha roka 2012 podľa časopisu Time“. A viete čo? Bolo to fakt dobré a vôbec sa nečudujem, že sa z knihy stal hit (stačí si vygúgliť originálny názov Fault in our stars).
Knihy o rakovine sú blbosť. To tvrdí aj hlavná hrdinka knihy, 16-ročná Hazel. Má rakovinu na pľúcach. Na stretnutiach podpornej skupiny sa zoznámi s chalaniskom menom Augustus, ktorý už rakovinu nemá, ale nemá tiež kúsok nohy a namiesto nej nosí protézu. To mu nebráni dobre vyzerať, byť inteligentný, vtipný a dostatočne výnimočný na to, aby sa Hazel do neho zaľúbila. (A on do nej, of course.)
Čítal mi a ja som sa doňho zaľúbila tak, ako keď človek zaspáva. Pomaly, pomaličky a potom zrazu úplne.
Príbeh sa točí okolo Hazelinej obľúbenej knihy, ktorú jej autor, Peter van Houten, ukončil doslova uprostred vety. Hazel sa chce dozvedieť, čo sa s postavami v knihe stalo, preto aj keď za sebou všade musí ťahať vozík s kyslíkovou fľašou, spolu s Augustusom sa vypravia do Amsterdamu, aby si to osobne vypočuli z úst autora.
Vytiahla som si golier a pozrela pod tričko na prsia.
„Len to teraz neposerte,“ šepla som pľúcam.
Názov knihy Na vine sú hviezdy odkazuje na Shakespearovho Júlia Cézera: „To, drahý Brutus, je naša vina — a nie vina hviezd.“ V skutočnosti sa vina za rakovinu oboch deciek nedá pripísať nikomu inému, ako hviezdam — rakovina predsa nie je niečo, za čo môže byť človek zodpovedný. A o to vlastne ide. Shit happens.
V knihe je veľa odkazov na literatúru, hudbu, ale aj na počítačové hry či o kúsok ďalej na Kierkegaarda. Vypointované dialógy sú výborným zdrojom humoru, ale aj hlbších myšlienok, ktoré vôbec nevyznievajú pateticky. Oficiálne je to kniha pre dospievajúcich, ale dovolím si tvrdiť, že má šancu si získať každé srdce.