Pár dní dozadu vybuchli bomby počas Bostonského maratónu. Boli sme toho svedkami takmer v priamom prenose. Empaticky sme vyjadrovali podporu blízkym zranených alebo mŕtvych obetí. Niektorí cynici takýmito prejavmi opovrhovali, veď ľudia zomierajú po celom svete každý deň. Ja si ľudský život síce cením rovnako – či niekto zomrie v teniskách za 200 dolárov alebo niekde od hladu či smrteľnej choroby – je to rovnaké nešťastie. Na druhej strane, pre ľudí je asi prirodzené, že nás smrť viac zasiahne a prekvapí na mieste, kde by sme ju nečakali.
Len si predstavte: idete ráno do školy alebo do práce, poobede sa vrátite a namiesto vášho blízkeho vás čaká iba jeho hlas na záznamníku – a vy si s hrôzou uvedomujete, že sú to jeho posledné slová.
Výnimočné dieťa…
Oskar Schell je malý 9-ročný chalanisko, na svoj vek rozhodne rozumovo vyspelý. Aj keď možno až príliš. Len ťažko mu uveríte, že je vynálezca, návrhár šperkov, amatérsky entomológ, archeológ a astronóm, frankofil, vegán, origamista, pacifista, perkusionista a zberateľ vzácnych mincí, motýľov, ktoré zomreli prirodzenou smrťou, miniatúrnych kaktusov, memorabílií skupiny Beatles, polodrahokamov a iných vecí. Aspoň tak to tvrdí na svojej vizitke. (Áno, 9-ročný chlapec má pre účely tejto knihy vizitku.)
A čo také maličké mikrofóny? Čo keby ich každý zopár zhltol, a ony by potom cez maličké reproduktory, ukryté povedzme vo vreckách šiat, hrali zvuky našich sŕdc?
…so zvláštnymi záujmami
Oskar má otca, akého by určite chcel mať každý chalan: bez problémov odpovedá na jeho všetečné otázky, vymýšľa hádanky a pripravuje dobrodružstvá. Od ocinovej smrti však Oskarov život stratí zmysel. Veď prišiel nielen o otca, ale aj o kamaráta. Možno aj preto píše listy rôznym známym osobnostiam, medzi ktorými nechýba ani Stephan Hawking. Keď Oskar nájde pri potulovaní sa bytom čierny kľúč a pri ňom napísané iba slovo „BLACK“, rýchlo si spočíta, do koľkých miliónov zámkov môže kľúč pasovať. Rozhodne sa navštíviť všetkých ľudí s týmto menom, ktorí žijú v New Yorku, čo mu zaberie mesiace, no Oskar ku svojmu životu vždy potrebuje raison d’étre – a tým sa práve stane hľadanie zámku, do ktorého by tajomný kľúč pasoval.
…a namiesto spievania som si v sprche písal texty svojich obľúbených piesní, atrament farbil vodu na modro či na červeno, alebo na zeleno a po nohách mi stekala hudba…
Smutno-slávny 9/11
Potiaľto by to mohol byť hocijaký obyčajný príbeh o chlapcovi, ktorý stratil otca. Postupne si však z Oskarových spomienok domýšľame, že jeho otec zahynul pri útoku na WTC v roku 2001. Je veľmi sympatické, že sa na toto nešťastie nepozeráme ako na smutno-slávnu (politickú) udalosť, ktorá zmenila svet. Autor čitateľovi ukazuje skôr ten intímny rozmer, to, ako to ovplyvnilo úplne obyčajných ľudí a ich rodiny.
„Koľko máte tých kartičiek?“ „Nikdy som ich nepočítal!“ „V tejto chvíli ich musia byť desaťtisíce! Možno státisíce!“ „Čo si na ne zapisujete?“ „Meno dotyčnej osoby a jednoslovný životopis!“ „Iba jednoslovný?“ „Každý sa nakoniec scvrkne na jedno slovo!“
Rodina Schellovcov je (možno trochu viac metaforickým, ale predsa) obrazom každej rodiny, ktorá vtedy prišla o syna, otca a manžela. S tragédiou sa vyrovnáva po svojom – namiesto normálnej komunikácie sa všetko podstatné odohráva v písanej forme – v Oskarovom denníku, jeho listoch alebo listoch od babky a dedka. Oskarov dedko dokonca stratí reč úplne. Dorozumieva sa niekoľkými frázami, napísanými v zošite alebo rukami, na ktorých má vytetované ÁNO a NIE.
Experimentovanie s formou
Kniha zanecháva hlboký dojem – úprimný, dojemný, ale nie gýčovitý ani citovo vydieračský. Určite zaujme aj svojou formou – zvýraznené slová, prázdne stránky a tiež veľa obrázkov, listov, čarbaníc vyvoláva dojem konkrétnej skutočnej udalosti a dovoľuje nám tieto udalosti reálne oživiť. Experimentálna forma graduje v listoch Oskarovho dedka – v jednom je prepísaný telefonický rozhovor s manželkou pomocou čísel, inde mu dochádza papier. Písmo sa postupne zhusťuje, až máte zrazu pred sebou iba čiernu machuľu. A hoci autor v diele odhaľuje súkromie a intimitu celej rodiny, akoby nám tým naznačoval, že niečo predsa musí ostať nevypovedané…
Spomenul som si na všetky tie veci, čo si všetci vždy hovoria, a na to, ako aj tak každý zomrie, či už o jednu milisekundu, alebo o niekoľko dní, alebo mesiacov, alebo o 76,5 roka, ak sa práve narodil. Všetko, čo sa narodilo, musí zomrieť, čo znamená, že naše životy sú ako mrakodrapy. Dym stúpa rozdielnou rýchlosťou, ale všetky horia, a my všetci sme v pasci.
Kniha postmoderná obsahom i formou mi trochu pripomína film Hugo a jeho veľký objav. Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko nájdete aj rovnomenne sfilmované – v hlavných úlohách s Tomom Hanksom a Sandrou Bullock.