Justin Cronin: Priechod

Keď čítam upútavky na nové knihy, preskakujem pasáže o tom, aká je kniha napínavá, ako sa dobre číta a ktorý významný človek o nej čo povedal. Som odolná voči týmto reklamným ťahom, pretože verím, že tie najlepšie knihy si robia reklamu samy. Vďaka novému (v zahraničí ale už dlho využívanému) spôsobu propagácie nových kníh vydavateľstvom Ikar som sa ale dostala ku takto ospevovanej knihe od Justina Cronina – Priechod. Tá vychádza práve v týchto dňoch, no ja som ju dostala ešte v predstihu, aby som ju prečítala a napísala, čo si o nej myslím.

Priechod je hrubá 650-stranová kniha, a ja mám rada hrubé knihy. Vždy to znamená, že v knihe sa toho veľa deje a že pôžitok z čítania sa dá vychutnávať čo najdlhšie. Číta sa naozaj dobre, nezdržiava sa žiadnymi siahodlhými opismi, monológmi či dlhými prehovormi postáv. V prvej časti knihy sa prelína niekoľko dejových línií, ktoré ale všetky smerujú a vyústia do jedného bodu. Je neskôr označovaný ako Rok Nula. Od neho sa ako keby začína písať nový letopočet.

Nebude to žiadny spojler, keď poviem, že hlavnou témou knihy je život v budúcnosti. Je to také postapokalyptické sci-fi/fantasy, keď vplyvom istých príčin svet ako ho poznáme zanikne, a v novej forme pokračuje ďalej. A naozaj to nie je spojler, pretože to všetko tušíte už z prvých stránok knihy.

Na začiatku som sa neubránila pocitu, že kniha bola písaná tak, aby sa podľa nej neskôr natočil aj film. Jednoduché opisy deja odohrávajúce sa v niekoľkých amerických mestách akoby vypadli z úst filmového rozprávača, ktorý nám približuje, ako to všetko vlastne začalo.

Zaujímavejšie to bude neskôr, keď svet dospeje ku katastrofe a všetko sa zmení. Tu sa relatívne nezáživné rozprávanie zmení z akejsi dramatickej detektívky na fantasy a my sa musíme pozerať na všetko úplne novými očami. Počas čítania je to zaujímavý pr(i)echod. Keďže čas poskočil o niekoľko rokov neskôr, my sa len postupne dozvedáme, čo sa vlastne stalo. V dôsledku toho môžu byť niektoré pasáže menej zrozumiteľné, ale práve tým je asi fantasy také čarovné.

Neviem či vám to niekedy napadlo pri čítaní podobných kníh, ale často sa stáva, že vo fantasy knihách je módna proprializácia. Ide o zmenu všeobecného podstatného mena na vlastné. Máme to aj tu: Hniezdo, Drobček, Strážkyňa, Letec, Chodec, Ďaleká minulosť… Slová tak naberajú oproti tomu základnému aj pridaný, akoby zdôraznený význam. Je to naozaj zvláštny spôsob pomenúvania – namiesto vymýšľania krkolomných neexistujúcich slov siahol autor po obyčajných všeobecných slovách, ktoré týmto spôsobom oživil. Skúste sa nad tým niekedy zamyslieť, aký zaujímavý efekt sa dosahuje obyčajnou zmenou začiatočného písmena na veľké.

Nedávno som videla film 2012. Neverím na to, že v roku 2012 bude koniec sveta, film ma ale svojím spracovaním zaujal. Takéto posolstvá prinútia človeka rozmýšľať o tom, že tu nie sme naveky a raz ten koniec určite príde. Priechod túto myšlienku vo mne oživil. Koniec sveta je v tejto dobe reálnejší ako kedykoľvek predtým. Stačí totiž málo, stačí, že sa zvrtne aj dobre mienený projekt a všetko je v háji. Sme na to pripravení?

Croninova kniha sa nepýta: “Čo by bolo, keby…?”, ona na ňu rovno odpovedá. Tá odpoveď znepokojuje. Táto kniha naozaj nezmení váš život. To môžete urobiť len vy.