Problémom každého správneho knihomoľa je málo času na čítanie. Poznáte to, sadnúť si ku knihe je luxus a aj ja mám dni, kedy zvládnem max. 30 minút pred spaním (ale snažím sa také prípady minimalizovať ;).
Preto bude tento článok spolovice o zaujímavej krimi Svědkyně ohně a z druhej polovice o forme tohto diela – audioknihe.
Audioknihy registrujem cca od čias, kedy Ľubo Kostelný geniálne načítal Samka Talého – Knihu o cintoríne. Samozrejme, v trochu inej forme existovali už dávno predtým – isto si všetci pamätajú nahovorené rozprávky, ktoré sme počúvali v detstve. V každom prípade išlo vždy skôr o okrajovú formu kníh. Veľmi sa teším, že sa audioknihy stávajú čoraz obľúbenejšie a hlavne, že ich je stále viac.
V časoch Samka Táleho sa audioverzie známych kníh počítali na kusy, dnes už je normálne známe knihy nahovoriť a dať ich k dispozícii aj v audio forme. Takýmito službami sa zaoberá viac webov, na Slovensku sa zatiaľ najviac snaží audiolibrix, ktorý ma nedávno oslovil s ponukou recenzovať ich tituly.
„Používanie“ audiokníh je jednoduché a v porovnaní s e-knihami až závideniahodne. Vyberiete si audioknihu, ktorá vás zaujíma, zaplatíte ju a stiahnete do počítača ako MP3. Knihu si potom pustíte rovnako ako keby ste počúvali hudbu, takisto si ju môžete preniesť do mobilu alebo tabletu, kdekoľvek. A počúvate.
Z technického hľadiska je to naozaj jednoduchý postup. Predsa však mám k nemu dve pripomienky:
- sťahovanie – audiokniha je o dosť väčšia ako bežný hudobný album a môžete ju stiahnuť jednotlivých trackoch alebo naraz. Prvá možnosť je piplavá, druhá pre ľudí s nestabilným internetom ako som ja takisto na nervy.
- prehrávanie – asi nikto si nevypočuje celú knihu naraz. Nech už to počúvate v akomkoľvek programe, raz to budete potrebovať zastaviť a pustiť si pomedzi to niečo iné. Ľahko narazíte na problém, že neviete, kde ste skončili, aj keby nie uprostred tracku, tak si to miesto musíte nejako označiť alebo dokonca niekde poznačiť, čo je dosť nepraktické.
No a teraz už k samotnej knihe:
Lars Kepler je ďalší spisovateľ píšuci severské detektívky (I know, I know, ale ja mám skrátka na tento žáner slabosť). (Mimochodom, je to pseudonym pre manželský pár píšuci spoločne.) Doma mám papierového Hypnotizéra, ale ešte som sa k nemu nedostala. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som pri prvej recenzii začala Keplerom – bola som zvedavá.
Niekde som čítala, že pri vyjadrovaní sa o knihách treba hovoriť „je to niečo takéto, ale s týmto rozdielom“. Takže možno by ste chceli počuť, že je to napr. ako Nesbo, len temnejšie, alebo niečo podobné. Pravdou je, že sa mi to veľmi nepodobalo na nič, čo som doteraz čítala. Áno, je tam výrazná hlavná postava – Joona Linna (sorry, ale strašne nesympatické meno!), ktorý popri detektívovaní musí riešiť aj vlastné problémy, no je to skôr len také „křoví“ ako pokus urobiť ho sympatickým/zaujímavým/whatever.
Pozornosť sústredím na násilný čin v centre diania, okolo ktorého sa všetko točí. V polepšovni pre dievčatá sa odohrá dvojnásobná vražda. Podozrivou je od začiatku Vicky Bennetová, pretože po nej ostane krvavá posteľ a kladivo pod vankúšom. Síce to vyzerá na slušný krvák, ale naopak, príbeh dostane skôr mysteriózne črty. Objaví sa totiž istá Flora Hansenová, ktorá podozrivo pozná detaily vraždy. Je s ňou nejako spojená, alebo je to skutočne „médium“, ako to o sebe tvrdí?
Ďalej už nepoviem, lebo by som spoilerovala. V čiateteľských recenziách sa dočítate o rôznych názoroch, niektorí Svedkyňu ohňa považujú za najlepšie, iní za najhoršie a poslední za priemerné Keplerovo dielo. Ešteže ich vydal len tri. U mňa to zatiaľ to patrí k tomu lepšiemu, čo medzi severskými detektívkami doteraz vyšlo, ale väčší obraz si urobím po prelúskaní celej série.
Nabudúce však skúsim siahnuť po tom mojom papierovom Hypnotizérovi. Hlas Pavla Římskeho (zhodou náhod herca z včera recenzovanej Colette), ktorý nahovoril Svedkyňu ohňa, mi až tak nesadol. Ak budete premýšľať o kúpe, pustite si najskôr ukážku v detaile audioknihy.