Moje ulice v Paříži je 360-stranová kniha o presne jednej ulici. Nejde o beletriu, ale rozprávanie reálnych zážitkov skutočnej osoby autorky. Je to Američanka, ktorá sa spolu s manželom prisťahuje do Paríža kvôli jeho práci právnika, ona sama pracuje ako novinárka. Na Rue des Martyrs bývajú už niekoľko rokov. Elaine, očarená jej históriou i súčasnosťou dáva dohromady množstvo drobných príhod, ktoré sa k životu na tejto ulici viažu.
Chvíľami som mala pocit, že Rue des Martyrs je dlhá niekoľko kilometrov alebo že prechádza celým Parížom. To množstvo obchodov, ktoré sa tu nachádzajú, či ľudí, ktorí tu žijú, sa mi zdal obrovský. Svoj príbeh tu má pekáreň, kaviareň, stánok s časopismi i predavači rýb alebo ovocia. Ulica má svoju duchovnú, kultúrnu i politickú minulosť – akoby sa práve tu odohralo množstvo dôležitých udalostí, hoci v Paríži sú okrem nej isto tisícky ďalších.
Je veľmi pravdepodobné, že ak máte talent na písanie a žijete v Paríži dostatočne dlho, dokázali by ste podobnú knihu napísať aj o iných uliciach. Paríž dokáže človeka okúzliť tak, že aj tá najbočnejšia ulička je to najúžasnejšie miesto na svete. Na druhej strane, samotní Francúzi sú podľa mňa natoľko povznesení nad krásy svojho hlavného mesta, že im takéto knihy písať vôbec nenapadne. A tak sme odkázaní práve na počiny takýchto prisťahovalcov, ktorí Paríž nasajú a potom svoje pocity vyfúknu do stránok kníh.
Podobne ako Stephen Clarke s jeho sériu Merde!, aj keď Moje ulice v Paříži sa približuje skôr jeho knihe Paríž sa odhaľuje. Sciolinovej kniha nebola zlá, ale 4 hviezdičky dostala skôr kvôli Parížu samotnému ako kvôli obsahu. Keď sa začítate a zvyknete si na jej štýl, nebudete mať problém dočítať ju do konca, ale nie je to žiadne svetoborné písanie. Nejde o žiadne neuveriteľné príbehy, ktoré vám ostanú v pamäti – sú to skôr drobné príhody z bežného života, ktoré súvisia s fungovaním rôznych obchodníkov, či zvláštnosti konkrétnych obyvateľov ulice.
Autorka príbehy nezasadzuje do nejakého komplexného kontextu, skôr to pôsobí tak, akoby sa trochu nasilu skamarátila s celou ulicou, aby mala čo do knihy dať. A keď hovorím príbeh, je to často len rozprávanie o tom, ako išla niekam nakúpiť alebo sa s niekým stretla a čo sa stalo. Aj záver knihy pôsobí trochu pateticky – zorganizovanie party pre celú ulicu, na ktorú pôvodne ani nechce nikto prísť…
Ak by som mala pred návštevou Paríža odporučiť nejaké dobré čítanie, asi by to bola skôr spomínaná Clarkova kniha. Pre tých, ktorí sú ale takí milovníci Paríža ako ja, že majú potrebu prečítať všetko, to bude patriť len k trošku lepšiemu priemeru.
Na záver rada pre autorku: nabudúce by pomohlo, ak by do knihy dala viac (ideálne farebných) fotiek, ktoré by jej rozprávanie dokázali trošku viac oživiť.
Pozitíva • Koho bude kniha baviť?
- milovníkov Paríža
- tých, ktorí už v Paríži boli alebo sa tam chystajú
- milovníkov histórie a cestovania
Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:
- čakáte humor
- čakáte „zaujímavé historky“
- čakáte jednoliaty príbeh