Peter Krištúfek: Dom hluchého

Po románe Beprsté mesto je Dom hluchého druhým, a pravdepodobne aj posledným titulom, tento rok nominovaným na Anasoft literu, ktorý som sa rozhodla prečítať. Posmelená priaznivými recenziami som s chuťou otvárala 550-stranovú knihu. Teda presnejšie – zobrala som do ruky iPad a čítala.

Mama vždy vzala mlieko, v ktorom rozpustila malinovú šťavu, takú chuť malo naše kúpanie. Občasné chrupnutie malinového jadierka pod zubom, aby prebilo celkovú dokonalosť tohto nápoja. Zvyklo zostať zaseknuté v stoličke, celkom vzadu v ústach a ani za nič nechcelo preč, a už vôbec, keď ste si ich vypláchli vodou, dokonca ani keď ste sa ho snažili vydolovať nechtom – väčšinou ste jadierko priniesli aj domov, a až potom kdesi pred spaním pri umývaní zubov sa oddelilo od zuba, prázdne a bez chuti, ako vyblednutá spomienka na deň strávený pri vode, kdesi v ktoromsi lete.

Zo začiatku som sa viackrát zastavila a zvýraznila si zaujímavú myšlienku či vtipnú pasáž. Potešilo ma, že nejde o nudnú kroniku, ale dynamický pohľad do histórie jednej rodiny, dediny, krajiny, v ktorom sa cez krátke kapitolky rozbieha niekoľko línií a motívov. Problém nastal, keď som sa dostala do bodu, kedy som si pomyslela, že by to už mohlo pomaly aj končiť. Jediný záver bol však ten, že som ešte len v cca šestine knihy.

Neviem, či ste niekedy boli vo veľkej galérii či múzeu. Naposledy som mala podobný pocit v londýnskom Tate Modern. Zahltená umením. Umením, ktoré nie je zrovna najlepšie, a preto sa hromadí, aby ho aspoň bolo čo najviac. Ale tak to nefunguje. Keď dáte vedľa seba veľa priemerných vecí, nedosiahnete umelecký orgazmus.

kristufek-dom-hluchehoDom hluchého sú dejiny rodiny prepletené s udalosťami Slovenska. Do toho trochu napätia (tajomné kosti na záhrade, zvláštne správanie hlavy rodiny) a ešte šup nejaká metaforka (Goyove obrazy). Začínate niekde v 30. rokoch, takže dobre viete, že onedlho bude rok 1939, potom 45, 48, 68, 84, 89… Problém je, že všetko je veľmi predvídateľné. Máte pocit, že ste už niečo podobné niekde počuli alebo čítali. Ako sa píše v Anne Kareninovej: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“ Či v tomto prípade – každá rodina by mohla napísať iný román o tom, ako prežívala 20. storočie. Ale všetky by boli svojím spôsobom podobné.

Ľudia radi spomínajú. Niekedy tuším už aj nostalgicky, hoci by sa to v živote neopovážili nahlas povedať. Dom hluchého je román, ktorý zaujme ľudí žijúcich v minulosti. Budú sa usmievať pri pasážach šmrncnutých politickou satirou, i smutne pokyvkávať hlavou pri židovských transportoch.

Veď aj otec často hovorieval: Nostalgia sú spomienky na niečo, čo nikdy nebolo. Najmä v strednej Európe.

Priznávam, že som knihu ani nedočítala. Od polovice som už len listovala a očami hľadala zaujímavé pasáže. Pritom to nie je zlá kniha. Len je strašne dlhá. Vyškrtala by som polovicu opisov historických reálií, väčšinu drobných odbočení k postavám, ktoré sa objavia len na dvoch stranách. Vyhla sa historickým klišé a sústredila sa viac na hlavnú postavu a jej pohnútky. Pretože aj ten rozprávač Adam (Adaško) je len tuctový chlapík. Rovnako ako celý román.

Ak ste už knihu čítali, budem rada, ak mi napíšete svoj názor.

Po románe Beprsté mesto je Dom hluchého druhým, a pravdepodobne aj posledným titulom, tento rok nominovaným na Anasoft literu, ktorý som sa rozhodla prečítať. Posmelená priaznivými recenziami som s chuťou otvárala 550-stranovú knihu. Teda presnejšie - zobrala som do ruky iPad a čítala. Mama vždy vzala mlieko, v ktorom rozpustila malinovú šťavu, takú chuť malo naše kúpanie. Občasné chrupnutie malinového jadierka pod zubom, aby prebilo celkovú dokonalosť tohto nápoja. Zvyklo zostať zaseknuté v stoličke, celkom vzadu v ústach a ani za nič nechcelo preč, a už vôbec, keď ste si ich vypláchli vodou, dokonca ani keď ste sa ho snažili…
Téma
Dej
Postavy
Štýl

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like
prečítať

Jo Nesbo: Macbeth

Jediný človek v mojom okolí, ktorého absolútne nebaví čítať Nesba, je moja mama. Inak každý správny nesbofil si…
prečítať