Americký sen v Paríži

Posledné a najväčšie stresy okolo diplomoviek a štátnic sme sa snažili (my, rozumej naša intráková izba – ja, Katka a Majka) zmierniť nápadom na spoločnú dovolenku. Pôvodne sme mali vytipovaný Londýn + Paríž, no nakoniec pod vplyvom hlavne finančných okolností sme to zúžili na Paríž samotný. Ja som tam už raz bola (v roku 2003, počas zájazdu v rámci ZMM, ale len cca 3 dni), takže som už stihla ochutnať parížsku atmošku, ale nestihla som si ho naplno užiť. To bolo v pláne až teraz.

Nažhavená spomienkami a blížiacou sa dovolenkou som investovala do dvoch kníh, ktoré nám mali pomôcť vyťažiť z naplánovaného týždňa čo najviac. Takže som doma študovala a do Paríža si zobrala tieto dve knihy: Kdyby nám Paříž vyprávěla a samozrejme sprievodcu Paříž – společník cestovatele (za tip ďakujem tuším @alianovi :).

Paríž sa rozdeľuje na 14 kultúrno-historických častí, a keďže sme v jeden deň chceli navštíviť aj Versailles, čo je už mimo Paríža, vyšlo mi, že každý deň musíme prejsť 2-3 časti. Ale už idem rozprávať podrobne, ako si to môj cestovný denník uložený v hlave pamätá…

1. deň, streda 11. 8.

Odlet z Bratislavy o piatej, prílet na Paris-Beauvais o siedmej, cesta autobusom do Paríža, kde nás čakala moja a možno i vám známa, sestra Konzoláta. Patrí jej veľká vďaka, lebo to ako nás hneď zorientovala a doviedla, kam bolo treba, ukázala a vysvetlila všetko potrebné, nám stačilo na celý týždeň, že sme nemali v podstate s ničím problémy. V pohode sme sa ubytovali u “našich” – teda u francúzskych lazaristov, dokonca každá sme mali vlastnú izbu (trochu creepy, ale proti ponorkovej či inej chorobe dobré). Ešte sme otestovali zásoby neďalekého Carrefouru a keďže nemali nič poriadne, nakúpili sme si sladkosti a s pocitom “bon soir, mademoiselle Paris” sme išli spať.

Inak, aby ste mali predstavu o tom, ako sme chodili do izby, som natočila podrobné video, v ktorom je cesta od recepcie až po naše izby. Najskôr sme si totiž mysleli, že sa stratíme, kým tam prídeme. No, posúďte sami:

2. deň, štvrtok 12. 8.

Čakali nás naše prvé raňajky. Predpokladala som, že nás bude čakať jedna bageta, jedno maslo, jeden džemík a dovidenia. Realita však bola oveľa lepšia – s menšími zmenami sme mali každý deň bohaté raňajky v štýle obslúž sa sám: každý si mohol zobrať koľko čoho chcel – boli tam bagety, maslo, džem, syry, croissanty, cereálie, mlieko, káva, voda, čaj, džús, čerstvé jablká a pomaranče… skrátka úplny raňajkový raj. Aby som ale nezabudla na reportáž, tu je cesta z izby smerom na raňajky:

V tento deň sme mali naplánovanú hlavne prehliadku Louvru. Keďže som niekde vyčítala dobre mienenú turistickú radu – nesnažiť sa prejsť Louvre za 3 hodiny. A tak sme s ním hneď začali – s tým, že sa mu povenujeme, koľko bude od nás žiadať :). Doviezli sme sa metrom až do Louvru, stačílo prejsť pár chodbami a nachádzali sme sa pod tou veľkou pyramídou, pri ktorej sa všetci fotia. Vnútri to hučalo ako v úli, bol pekný letný deň a tak to turisti riadne využili. Vďaka francúzskej pani ministerke kultúry sme mali vstup na všetky pamiatky zadarmo, takže sme si len vystáli rad na lístky v hodnote 0 €. Louvre je obrovský, a v podstate sme ani nemali v pláne prejsť úplne všetko. Z mapky sme si vytipovali niektoré oddelenia, hlavne také veci, ktoré sme doteraz až tak nemali možnosť vidieť – stredoveké pamiatky, egyptskú kultúru, aztécke veci a pod. Samozrejme, nevynechali sme Monu Lisu, ktorej patrila jedna veľká miestnosť, kde pompézne sedela za sklom a okolo nej neustále cca 100-členný dav fotoaparátov. Až mi bolo ľúto ďalších obrazov v tej sieni, pretože ten hype okolo jedného “obyčajného” obrazu tam na ľudí naozaj pôsobil. V Louvri sme nakoniec nestrávili ani tie 3 hodiny, ale nie kvôli nedostatku času – ale úprimne povedané – pri tých obrovských masách ľudí, ktoré sa tam valili, to človeka ani veľmi nebavilo. Ale určite by sa tam oplatilo ísť mimo sezóny a trochu viac si to vychutnať, pretože pozerať je tam naozaj čo.

Na obed sme si kúpili čerstvé bagety a sadli sme si do záhrad pod “malým víťazným oblúkom”. Pozreli sme si zvonku aj kráľovský palác, Comédie Francaise, Banque de France a Place des Victoires, postavené len kvôli veľkej soche Ľudovíta XIV. Pokračovali sme smerom k národnej opere, a nastal čas na trochu väčšie jedlo. Využili sme služby Pizza Hut, a pokračovali k Madelaine – kostol sv. Magdalény. Odtiaľ je už pekný výhľad na Place de la Concorde, kde stojí 3200 rokov starý obelisk (mnou nazývaný “obelix”) z egyptského Luxoru.

Večer patril ešte Eiffelovke, vychutnali sme si pohľad na ňu pri západe slnka. Deň plný zážitkov bol za nami.

3. deň, piatok 13. 8.

Piatok patril hlavne ostrovu Ile de la Cité, na ktorom sa nachádza slávna Nottre Damme. Ešte predtým sme si pozreli Saint Chapelle, peknú (zvonka) stredovekú katedrálu, ktorá zvnútra vyzerá ako stánok so suvenírmi. Nezachránili to ani skvostné vitráže, nie som puritán, ale keď som videla, že sa tam tí ľudia správajú, tlačia a nakupujú ako v Tescu, tak som sa odtiaľ čo najrýchlejšie pratala. Zaujímavá bola Conciergerie – väznica, kde boli väznení napr. Robespierre i Mária Antoinetta. Na rad sa dostala Nottre Damme, pozreli sme si ju ale len zvonku, lebo dovnútra boli strašné rady a z mojich skúseností to ani vo vnútri nejako úplne extra nevyzeralo. Presunuli sme sa radšej do tichšej štvrte a zamierili na námestie des Vosges, ktoré sa považuje za jedno z najkrajších námestí na svete. V jednom z okolitých domov býval 16 rokov Victor Hugo, takže ako milovníčky literatúry sme múzeum na jeho počesť nemohli obísť.

Čas na obed, ale nablízku žiadny fastfood (asi to bola moc dobrá štvrť ;), kúpili sme si teda len nejaké sladkosti a pokračovali sme. Múzeum Carnavalet sme len prebehli, nič nás tam neoslovilo… Zaujímavejšie to bolo v múzeu venovanom francúzskym Židom (júúúj, tam boli krásni chlapi!). Picassovo múzeum je v rekonštrukcii, takže ak tam máte niekto namierené, sklamem vás – otvárajú ho znovu až v roku 2012. Posledným bodom cesty bolo Pompiduovo centrum – taká odporná hnusná budova, ktorá ako keby mala črevá vyvrátené navonok – zvonku totiž vidno všetko to, čo býva normálne skryté vo vnútri – výťahy, potrubia, oceľové piliere… No – ako to popísať a nenadávať? Ja som skôr zvyknutá na klasické umenie, ale musím uznať, že niektoré veci tam boli naozaj (čudne) zaujímavé… A nie je to len múzeum, ako si niekto myslí – je to celé kultúrne centrum. Dá sa tam najesť, premietajú tam filmy, sú tam ďalšie výstavy… Oddýchnuť si môžete na lavičkách s operadlom, na ktorých sú prehodené koberce ako poťahy. V rámci múzea sú niektoré exponáty živé – vydávajú zvuky, hýbu sa… vstupujete do tmavých miestností, kde je len veľká obrazovka na ktorej sa premieta akési statické video…skrátka – zaujímavé veci. Ale aj náročné na spracovanie – ak poznáte ten pocit vyjsť z múzea alebo výstavy plný estetických dojmov a pôsobí to na vás pozitívne, z takéhoto miesta môžete vyjsť s podobnými, ale aj opačnými pocitmi. Je to zaujímavé.

4. deň, sobota 14. 8.

V sobotu sme mali v pláne ísť na celý deň do Versailles. Mali sme sa tam stretnúť s ďalšou slovenskou posádkou, ktorá tam bola od nás zo ZMM na autobusovom zájazde. Dostala som ale info, že prídu až niekedy poobede o tretej, a tak sme si predtým urobili na výlet na cintorín Pere Lachaise, aby sme sa zastavili na hrobe Jima Morrisona (čítaj “žima” s francúzsky akcentom), príp. ďalších osobností, ktoré sú tam pochované. Zastavili sme sa pri Fryderikovi Chopinovi, ale náš cieľ bol niekto iný. “Žim” bol perfektne zašitý, ale s pomocou dobrých ľudí sme ho našli (zlatý maličký martinský cintorínik…). Zabralo nám ale aj s cestou kopu času a síl, a tak na ďalších čas nevyšiel. No aspoň spomeniem, že je tam pochovaný napr. aj Oscar Wilde, Edith Piaf, Moliére či Marcel Proust a Honoré de Balzac.

Konečne prišiel na rad Versailles. Cestuje sa tam linkami RER, cesta trvá asi 40 minút. Myslela som si, že v Louvri bolo “narváno”, ale keď sme prišli k zámku, tak to bol pohľad – samotný bol obrovský, viac ako som si predstavovala, o záhradách potom ani nehovorím. A toho národa… a tlačenice pri lístkoch… po obhliadnutí situácie sme sa rozhodli ísť len do záhrad. Ja som sa odpojila a išla čakať našich, ktorí prišli s miernym meškaním a mali na celé záhrady asi 40 min. Vyšľapali sme si to až dozadu k vidieckemu sídlu Márie Antoinety (vyzeralo to ako pekná francúzska dedinka), a potom sme bežaliiii na vlak, lebo o pol ôsmej sme už mali byť naspäť v Paríži pri Nottre Damme. V tých dňoch totiž Francúzi mali veľkú národnú púť k Panne Márii “nottredammskej”, ktorá je neviem či patrónkou Paríža, alebo celého Francúzska, a čo budú Francúzi trocháriť? Spravili si rovno púť na lodiach po Seine. Mali sme šťastie, že sme boli v kontakte s našimi slovenskými sestričkami, a sr. Klára nám vybavila lístky na loď. Viezli sme sa práve na tej hlavnej, ktorá viezla všetkých biskupov, kňazov a ďalších duchovných papalášov a tiež sochu Panny Márie. Neviem ani, koľko bolo tých lodí, ale 5-6 určite.

5. deň, nedeľa 15. 8.

Asi sme si vyčerpali zásobu pekného počasia, pretože celú nedeľu a skoro celý pondelok pršalo. Ostali sme teda v posteli, dospali denné pochôdzky, Katka sa trochu poliečila a poobede sme vyšli len na chvíľu s Majkou na omšu, “do Louvru na internet” a najesť sa.

6. deň, pondelok 16. 8.

V pondelok trochu prestalo pršať a my sme išli na Sacré Coeur. Vraj tam majú najlacnejšie suveníry, tak sme išli aj nakupovať. Pofotili sme Moulin Rouge a večer sme tesne prepásli záverečnú na Chateau de Vincennes.

7. deň, utorok 17. 8.

V utorok nás čakal celý deň s našimi kolegovcami ZMM-ákmi. Začali sme doobeda omšou na Rue de Bac, obedom (fajná gulášová sáčková polievka) a potom sme sa dali luxusne doviezť až k Eiffelovke. Tu sme sa na chvíľu trochu rozdelili, ja som pokračovala s našimi a baby išli pozrieť parížsku Sochu slobody. Ja som sa vyštverala na “Tour Eiffel” a potom si ďalej užívala atmošku miest okolo nej, Trocadero, cukrovú vatu, kolotoče, černochov ovešaných suvenírmi… Večer išli naši na loď, a keďže my sme už raz boli, tak sme sa rozlúčili, a išli si užiť ešte posledný večer v Paríži.

Kvôli škaredému počasiu a Katkinej chorobe sme nevideli všetko, čo sme si naplánovali, ale aspoň drobné resty sme si napravili – Champs-Elysées a Víťazný oblúk. Zaklincovali sme to naposledy pod nočnou Eiffelovkou a…

8. deň, streda 17. 8.

Keďže sme sa v stredu museli do deviatej odubytovať, a s kuframi sa nám už nechcelo chodiť nikde, tak sme len išli k sv. Vincentovi na omšu, rozlúčiť sa na Rue de Bac a potom už pomaly na Porte Meillot, odkiaľ nás autobus dopravil na letisko a z letiska lietadlo do Bratislavy. Koľko radosti to bolo, keď sme pristáli a mohli sme sa ísť konečne do Avionu najesť za “normálne” peniaze… :)

Toľko k nášmu výletu. Neodpustím si ale ešte dve poznámky, dva veľké faily, ktoré som tam registrovala a na ktorých by mohli Francúzi ešte trochu popracovať.

Prvá – toalety. Bolo ich málo (aj na takých miestach ako Louvre, Versailles), všade sa strašne dlho čakalo (niekde aj 20 min.) a boli v dosť zlom stave. Hocijaké obchodné centrum typu Avion, nitrianske Mlyny a pod. na tom boli o 100 % lepšie… Rozumiem tomu, že sa tam denne premelie strašne veľa ľudí, ale sú to predsa také miesta, kde si môžu dovoliť platiť upratovačky, aby to tam išli každé 2 hodky prebehnúť a vyčistiť.

Druhá – internet. Bola som si istá, že nebude problém sa cez wifi na iphone pripojiť a pozrieť si občas aspoň maily. Opak bol pravdou – je tam síce dosť voľných wifín, v podstate takmer v každom podniku, ale všetky boli robené na štýl “prihlás sa do svojho konta”. Takže keď som chcela byť aspoň trochu informovaná, čo sa deje, tak som si zaplatila pár roamingových dát, resp. sme zo dvakrát navštívili Apple Store, kde sa dalo na net pripojiť z hocijakého zariadenia (používala som väčšinou iPad).

Takže až na tieto dva #epicfaily a pár neovplyvniteľných vecí to bol pekný výlet. Ale povedala som si, že najbližšie už dovolenku strávim niekde pri mori. Pretože síce som veľa videla, pobehala, bola sranda a tak, no fyzicky som si vôbec neoddýchla, a potom som to všetko ešte týždeň dospávala :)

Ďakujem Majke a Katke za ako vždy vynikajúcu spoločnosť, a teším sa, čo nové podnikneme nabudúce… :)

P. S.: Ešte pre vysvetlenie – prečo americký sen v Paríži? Lebo toľko McDonaldov, Starbucksov a ďalších fastfoodov, čo sme v Paríži obehali, nás naozaj poznačilo…. ;)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

You May Also Like