Óda na úsmev alebo Psycho v trolejbuse

Dnes sme s Di zažili veľmi zvláštny príbeh. Pekný večer v Shtoorovi a v Martinuse zakončený prechádzkou cez Staré mesto a mrazeným jogurtom na Obchodnej sme na Kollárovom námestí nastúpili zadnými dverami do troleja dvestosedmičky s plánom doviezť sa až na Miletičku a tam prestúpiť.

Spolu s nami nastúpila mladá žena (30-35 rokov), elegantne oblečená s dlhou sukňou a kabelkou v rukách. Sadla si do stredu posledných sedadiel (zadnej päťky), my sme si sadli hneď na najbližšie dvojsedačky cca oproti nej. Po niekoľkých sekundách jazdy sme si všimli na tej pani niečo zvláštne – stále sa usmievala. Ale bol to taký zvláštny úsmev, viete, nie taký úprimný, ako keď si spomeniete na niečo vtipné alebo si čítate na mobile esemesku. Najzvláštnejšie bolo, že sa usmievať neprestala a neustále sa otáčala dozadu.

Po pár minútach (pani sa stále usmievala a medzitým sa sem-tam hrabala v kabelke) sme si všimli, ako za trolejom (keďže sme boli otočené v protismere jazdy) ide cyklista (v cyklistickom oblečení s prilbou). Vyzeral, ako keby náš trolej a ženu v ňom prenasledoval, pretože ona sa na neho stále otáčala dozadu a keď ho uvidela, stále viac sa usmievala. Vyzeralo to podozrivo, ale v tomto momente sa to dalo ešte hodnotiť ako nejaká hra. Keď trolej zastavoval na zastávkach, muž zastavil za trolejom, keď sa pohol, občas ho aj predbehol, ale potom nás opäť niekde počkal a zase sme ho uvideli.

Medzitým sme začuli, že si niekto v troleji píska – a keďže bol poloprázdny, identifikovali sme to na šoféra – šofér si pískal melódiu z Beethovenovej 9. symfónie – Ódu na radosť!

Keď sme stáli na zastávke Páričkova (čiže asi po 9 minútach jazdy) opäť  cyklista zastavil tesne za trolejom. Teraz sa však díval na nás s Diou a ukazoval vážne na tú pani v troleji! Chcel nás pred niečím varovať???

Vtedy to začalo byť skutočne strašidelné – tá naháňačka totiž už nevyzerala byť hra a to cyklistove upozornenie vyzeralo ako výstraha. Jediné pozitívne na celej situácii bolo, že sa tá pani na nás vlastne vôbec nedívala, hoci sme sedeli 2 metre pred ňou a boli sme jediní ľudia v troleji, ktorí sa pozerali na ňu (sedeli sme otočené smerom k nej).

Šofér si opäť popiskoval Ódu na radosť.

Zastávka Novohradská. Pani sa na nás pozrela. Di s nepríjemným tušákom zavelila: Poď, ideme.

Keď sme vystúpili, vedľa troleja sa pri dverách zastavil aj cyklista a tej pani povedal: Vy kedy už konečne vystúpite? V jeho hlase však nebolo počuť žiadny humor, hovoril jej to vážne a nahnevano.

To je koniec príbehu.

Zvláštna usmievajúca sa pani, ktorú naháňal cyklista a šofér popiskujúci si Ódu na radosť. Scéna ako z filmu. Neviem, či to aj napísané znie tak zvláštne, ako sme to prežívali. Bol to skrátka iný strach, ako keby v tom troleji bol niekto evidentne agresívny alebo opitý (či oboje). Jednoducho strach z toho, že niečo nie je v poriadku, strach z niečoho, čo ako keby malo každú sekundu prísť. Keď sa o tom teraz rozprávame, čakali sme, kedy tá pani vytiahne zo svojej kabelky nôž a s úmevom na perách nás dobodá. A potom sa naposledy usmeje…

Čo na to hovoríte?

5 comments
  1. Wow… Znie to naozaj strasidelne.
    Tiez som mal jeden zazitok, ktory nazivo posobil naozaj absurdne a nie som si isty, ci napisany posobi tak, ako mal.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like
prečítať

Auschwitz

Včera som po 13 rokoch navštívila Osvienčim. Pridala som sa do partie rodinných priateľov, aby sme spoznávacím výletom…
prečítať