Dan Brown: Inferno

Dan Brown, ktorý sa špecializuje na záhady, symboly, umenie a akciu v jednom, opäť nadväzuje na úspešnú sériu s profesorom Robertom Langdonom. Na jeho ďalšiu knihu sa čakalo ako na vopred jasný bestseller. Je však skutočne taká dobrá alebo je to celé len jeden veľký hype?

Inferno, štvrté pokračovanie Langdonových dobrodružstiev nás zavedie do talianskej Florencie. Hlavná postava sa prebudí v nemocnici so stratou pamäti: jediné, čo sa mu vybavuje, sú akési divné útržky, ktoré ho viac ľakajú, ako mu dávajú zmysel. Našťastie sa akcia začína už po pár stranách – pri nemocničnej posteli sa strhne prestrelka, z ktorej ho vyslobodí (samozrejme) sympatická lekárka Sienna a príbeh sa môže rozbehnúť na plný plyn.

V predchádzajúcich knihách sa hlavná téma týkala hlavne kresťanských symbolov, takže sme sa mohli dozvedieť také užitočné a zaručené informácie, že Ježiš mal dieťa s Máriou Magdalénou. Inferno je inšpirované Alighieriho Božskou komédiou, o ktorej každý počul naposledy asi na strednej škole. Významné literárne dielo však inšpiruje a presahuje aj do 21. storočia a pospájaním ďalších reálií vytvorí zápletku o tom, že svetom sa čoskoro vďaka šialencovi, ktorý je zhodou okolností literárne založený, rozšíri biologický vírus, ktorý zo zištných dôvodov vyhladí tretinu populácie, lebo inak sa ľudstvo nedožije ani roku 2050.

Langdon ako najpovolanejší odborník na Božskú komédiu MUSÍ rozlúštiť celú záhadu a zachrániť ľudstvo pred zánikom. Ešteže má tú šarmantnú asisstentku Siennu. Tá mu pomáha rozlúštiť symboly, ale pozornejšiemu čitateľovi neujde, že je tam hlavne z praktických dôvodov – komu by Langdon rozprával všetky tie „zaujímavosti“ o každej budove, okolo ktorej prejde a na ktoré si vždy len akosi náhodou spomenie? S Langdonom tvoria skvelý pár, raz nájde riešenie neriešiteľnej situácie ona, raz profesor. Aby to nebolo také jednotvárne. Ehm.

Ak ste postrehli v predchádzajúcich vetách iróniu, ste tu správne. Nemám nič proti oddychovej literatúre a viem, že nie každý číta Kafku. No ak autor použije už v 4. knihe rovnakú šablónu deja, postáv, zápletky aj vyvrcholenia, určite to nemôžem označiť za napínavé. Pritom tento štýl písania je mi sympatický – napínavý príbeh poprepletený zaujímavými faktami z histórie som čítala už ako malá v príbehoch o pánovi Tragáčikovi. A hoci jeho príbehov je aspoň 3x viac, každý dokázal byť svojím spôsobom originálny. V Inferne šablónovitosť príbehu úplne kričí – a to je veľká škoda.

Na záver sa pristavím ešte pri konšpiračných teóriách, ktorými je celé Inferno prepletené. Že nás je stále viac a o chvíľu sa tu nepomestíme, takže vyhynieme alebo v horšom prípade tu začne vládnuť vrstva geneticky modifikovaných VIP ľudí… Je toho na internetoch málo, tak o tom musíme čítať aj 500-stranové knihy? Ja sa len strachujem, že si takúto knihu ľudia prečítajú a potom sa o tom rozprávajú, že títo „nám hovoria pravdu, lebo hovoria, že hovoria pravdu a to by predsa nehovorili, ak by ju nehovorili“ (via Samo Marec). Tak ja len toľko – čítajte to prosím ako fikciu, a ak vás čokoľvek zaujme, choďte si to overiť predtým, ako sa o tom budete baviť pri káve.

P. S.:

+

• prepojenie na literatúru (som zvedavá, kto po prečítaní Inferna siahne aj po originál Božskej komédii)
• pán Tragáčik štýl

–

• zdĺhavé opisy Florencie, Benátok a Istanbulu
• konšpiračné teórie „na zamyslenie“
• nudné pasáže bez Langdona