Čo majú spoločné černoška, švédsky kráľ a atómová bomba? Znie to ako začiatok dobrého vtipu, veď sú to veci, ktoré by sme v reálnom živote len ťažko našli pohromade. Jonas Jonasson, autor knihy Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, je práve na takéto absurdné spojenia špecialista. Po Alanovi Karlssonovi je príbeh postavený opäť na výnimočnej hlavnej postave. Tou je Juhoafričanka Nombeko, ktorej životné osudy sledujeme od jej štrnástich rokov. Vtedy sa vďaka svojej papuľnatosti a dobrej hlave začala jej kariéra postúpením na šéfku latrínovej pobočky vo svojom meste. Už z názvu je jasné, že spojenie matematicky nadanej analfabetky má predovšetkým pritiahnuť pozornosť. Nombeko sa vlastne čítať naučí pomerne skoro a hoci má k dispozícii len ťažké odborné knihy, nezľakne sa – práve naopak. Oficiálne sa stane upratovačkou u chlapíka, ktorý šéfuje vývoju atómovej bomby, ale v skutočnosti je to práve ona, kto radí večne opitému inžinierovi a hasí jeho prúsery. Trčať uväznená za plotom nabitým elektrickým prúdom nie je najväčšou Nombekinou ambíciou, hlavne keď už prečítala všetky knihy z tamojšej knižnice. S pomocou troch Číňaniek sa jej podarí ubziknúť do Švédska aj s krabicou sušeného antilopieho mäsa. Z nej sa potom náhodou vykľuje 3-megatonová atómová bomba, ktorá Nombeko zaručí, že sa v živote nebude ani chvíľu nudiť, keďže zbaviť sa atómovej bomby nie je vôbec jednoduché. Do cesty sa jej pripletie veľa podivných ľudí, medzi ktorými nechýbajú izraelskí tajní agenti, švédsky premiér či kráľ Carl Gustav.

„Těžko tady tu bombu můžeme nechat, dokud nepřestane představovat obecné ohrožení,“ povzdychla si Nombeko. Holger 2 pocítil záblesk naděje. „Jak dlouho to trvá?“ „Dvacet šest tisíc dvě stě let,“ poučila ho Nombeko. „Plus mínus tři měsíce.“

Koho bavila Jonassonova prvotina, príde si opäť na svoje. Úplne rovnaký štýl písania už od prvej strany je v súčasnej literatúre nezameniteľný asi s ničím. Humor založený v prvom rade na absurdných náhodách, ktoré však nie sú úplne nereálne, v druhom rade na štýle reči hlavnej postavy, ktorá vlastne akoby ani nerozprávala normálne – snáď v každom prehovore nájdete nejaký ironicko-cynický úškľabok. To je aj hlavným dôvodom toho, že postava nežije úplne svojím životom a je z nej cítiť silnú autorovu štylizáciu. Okrem toho hneď od prvej strany jej vyjadrovanie pripomína Alana Karlssona zo Storočného starčeka. Keďže je príbeh rozprávaný v tretej osobe a autor chcel zachovať nastolený štýl, je to logické, ale zároveň sa nezbavíte pocitu, že aj ďalej v knihe bude všetko podľa kopírky. To priznáva aj autor: „Okrem hlavnej postavy je všetko rovnaké,“ povedal s úsmevom Jonas Jonasson pre švédsky denník Expressen. Hoci sa príbeh začína v Juhoafrickej republike a do Švédska sa prenesie neskôr, obsahuje pomerne veľa švédskych (hlavne politických) reálií, taktiež tých svetových (ktoré majú súvis so zmieňovanými krajinami). Švédsky čitateľ si určite knihu vychutná najviac – podobne ako by sme sa my bavili na knihe, ktorá si uťahuje zo slovenských politikov. V Storočnom starčekovi stačilo mať prehľad o najvýznamnejších udalostiach 20. storočia, tu už sa budú miestami nudiť viacerí.

Negři jsou od přírody nevděční. Vezměme si například takového Mandelu, kterému Botha nabídl svobodu výměnou za spolupráci s vládou. „To radši zůstanu, kde jsem,“ vzkázal mu ten trouba po dvaceti letech ve vězení a slovo dodržel.

Analfabetka, ktorá vedela počítať, je dôstojným pokračovateľom Jonassonovských príbehov o zvláštnych hrdinoch, ktorým sa stávajú tie najnezvyčajnejšie príhody. Treba však počítať s tým, že neprináša nič nové, preto ju ocenia hlavne rekreační čitatelia, ktorí si radi vychutnajú humorno-napínavý príbeh na spôsob Storočného starčeka.

 
Čo majú spoločné černoška, švédsky kráľ a atómová bomba? Znie to ako začiatok dobrého vtipu, veď sú to veci, ktoré by sme v reálnom živote len ťažko našli pohromade. Jonas Jonasson, autor knihy Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, je práve na takéto absurdné spojenia špecialista. Po Alanovi Karlssonovi je príbeh postavený opäť na výnimočnej hlavnej postave. Tou je Juhoafričanka Nombeko, ktorej životné osudy sledujeme od jej štrnástich rokov. Vtedy sa vďaka svojej papuľnatosti a dobrej hlave začala jej kariéra postúpením na šéfku latrínovej pobočky vo svojom meste. Už z názvu je jasné, že spojenie matematicky nadanej analfabetky má predovšetkým pritiahnuť pozornosť. Nombeko sa vlastne čítať naučí pomerne skoro a hoci má k dispozícii len ťažké odborné knihy, nezľakne sa - práve naopak. Oficiálne sa stane upratovačkou u chlapíka, ktorý šéfuje vývoju atómovej bomby, ale v skutočnosti je to práve ona, kto radí večne opitému inžinierovi a hasí jeho prúsery. Trčať uväznená za plotom nabitým elektrickým prúdom nie je najväčšou Nombekinou ambíciou, hlavne keď už prečítala všetky knihy z tamojšej knižnice. S pomocou troch Číňaniek sa jej podarí ubziknúť do Švédska aj s krabicou sušeného antilopieho mäsa. Z nej sa potom náhodou vykľuje 3-megatonová atómová bomba, ktorá Nombeko zaručí, že sa v živote nebude ani chvíľu nudiť, keďže zbaviť sa atómovej bomby nie je vôbec jednoduché. Do cesty sa jej pripletie veľa podivných ľudí, medzi ktorými nechýbajú izraelskí tajní agenti, švédsky premiér či kráľ Carl Gustav. „Těžko tady tu bombu můžeme nechat, dokud nepřestane představovat obecné ohrožení,“ povzdychla si Nombeko. Holger 2 pocítil záblesk naděje. „Jak dlouho to trvá?“ „Dvacet šest tisíc dvě stě let,“ poučila ho Nombeko. „Plus mínus tři měsíce.“ Koho bavila Jonassonova prvotina, príde si opäť na svoje. Úplne rovnaký štýl písania už od prvej strany je v súčasnej literatúre nezameniteľný asi s ničím. Humor založený v prvom rade na absurdných náhodách, ktoré však nie sú úplne nereálne, v druhom rade na štýle reči hlavnej postavy, ktorá vlastne akoby ani nerozprávala normálne - snáď v každom prehovore nájdete nejaký ironicko-cynický úškľabok. To je aj hlavným dôvodom toho, že postava nežije úplne svojím životom a je z nej cítiť silnú autorovu štylizáciu. Okrem toho hneď od prvej strany jej vyjadrovanie pripomína Alana Karlssona zo Storočného starčeka. Keďže je príbeh rozprávaný v tretej osobe a autor chcel zachovať nastolený štýl, je to logické, ale zároveň sa nezbavíte pocitu, že aj ďalej v knihe bude všetko podľa kopírky. To priznáva aj autor: „Okrem hlavnej postavy je všetko rovnaké,“ povedal s úsmevom Jonas Jonasson pre švédsky denník Expressen. Hoci sa príbeh začína v Juhoafrickej republike a do Švédska sa prenesie neskôr, obsahuje pomerne veľa švédskych (hlavne politických) reálií, taktiež tých svetových (ktoré majú súvis so zmieňovanými krajinami). Švédsky čitateľ si určite knihu vychutná najviac - podobne ako by sme sa my bavili na knihe, ktorá si uťahuje zo slovenských politikov. V Storočnom starčekovi stačilo mať prehľad o najvýznamnejších udalostiach 20. storočia, tu už sa budú miestami nudiť viacerí. Negři jsou od přírody nevděční. Vezměme si například takového Mandelu, kterému…
Téma - 8
Dej - 8.5
Postavy - 9
Štýl - 8.5

8.5

9

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*