Predstavte si, že sa dlhodobo venujete nejakej činnosti. Ide vám to, baví vás to a máte aj pozitívnu spätnú väzbu z okolia. Ľuďom sa páči vaša práca a vy z toho máte dobrý pocit. Nezáleží, či predávate hotdogy, šéfujete svojej firme alebo kreslíte krajinky vodovými farbičkami. Tešíte sa, lebo do toho dávate seba.

Ale žijeme v reálnom svete. Aj keby všade rozsievate dobro a lásku ako Matka Tereza, vždy sa nájde niekto, kto vás bude kritizovať, znevažovať vašu prácu alebo prinajmenšom trúsiť cynické komentáre na vašu adresu. A to vás bolí, lebo do toho dávate seba.

Všetci sme citliví na to, čo robíme. Nedáme na svoje aktivity dopustiť ako rodičia na svoje dieťa, keď vystupuje v školskej besiedke. Pýtame sa druhých na ich názor, ale podvedome si aj tak myslíme, že to robíme najlepšie.

Jedným kľúčom k úspechu je obklopiť sa tými správnymi ľuďmi, ktorí povedia úprimne svoj názor bez postranných úmyslov niečo si dokazovať alebo mať za každú cenu pravdu. Druhým kľúčom je mať vypracovaný vnútorný zmysel pre to, ktorými radami sa nakoniec skutočne riadiť a ktoré rozumne odfiltrovať.

Problém nastáva, keď naša činnosť uzrie svetlo sveta. Vtedy sa vymaní z bezpečného okruhu dobromyseľne konštruktívne kritizujúcich a odhalí sa každému bez rozdielu stupňa IQ a vnútornej integrity. Je to výborné, stúpa počet lajkov a pochvalných komentárov. You did it, bro!

Vinou nerovnomerného rozloženia mentálnej kapacity a nedostatku pudu sebazáchovy, ktoré si z nejakého krutého dôvodu vydobyla matka Príroda, sa však medzi komentármi skôr či neskôr objavujú aj tzv. hejty.

Hejt je produkt hejtingu, nenávistného rýpania praktikovaného hejterom. Hejter je jedinec s nejakým komplexom, ktorý našiel svoje uplatnenie v tejto disciplíne. Potrebuje svoju nenávisť ukázať svetu, dokázať, že on je ten, ktorý má vo všetkom pravdu a čo najvychcanejšie uraziť hejtovaný objekt. Aplikovanie hejtingu prináša hejterovi pocit slasti. Aby sa tento pocit dostavil, jedinec hejtuje všade, kde sa objaví a snaží sa so sebou strhnúť čo najviac ďalších ľudí.

Od normálneho človeka, ktorý len niečo kritizuje, sa líši svojou fanatickou vášňou neustále sa vŕtať v objekte svojho hejtovania. Hejtovanie je neliečiteľná závislosť – hejter si nikdy nedá rozumovo vysvetliť, že sa vo svojich názoroch a prejavoch môže mýliť. Vlastne to ani nie je o rozdielnych názoroch, ale o a priori negatívnom postoji k veciam navôkol.

Z istého dôvodu sa hejtovanie postupne stalo módou, ako sa z obyčajného človeka môže rýchlo stať niekto, koho budú čoskoro všetci poznať. Tak sa vyrojili aj inteligentní hejteri, ktorí nehejtujú preto, že by mali v hlave slamu, naopak, hejtujú cieľavedomo a premyslene, čím si budujú svoju osobnú značku.

Ako sa vraví, proti gustu žiaden dišputát, no za seba hovorím, že takéto prejavy veľmi nemusím. Snažím sa dívať na svet pozitívne a optimisticky, netvrdím, že som dokonalá, ale snažím sa pracovať na sebe a pomáhať ľuďom okolo mňa. Preto mi skoro zabehlo, keď sa s mojím menom začalo spájať slovo „hejterka“, pričom ja túto nálepku považujem za urážku.

Pred rokom som sa zúčastnila skvelej akcie a o svojich zážitkoch na Manager Expo som napísala aj sem na blog. Už vtedy som si povedala, že o rok si to určite zopakujem a dátum konania tohtoročného Mexpo mám v kalendári už odkedy ho zverejnili. Tento rok mi, žiaľ, nevyšlo zúčastniť sa tejto akcie z finančných dôvodov. Predsa som si do poslednej chvíle nechávala otvorené dvierka, ak by sa mi náhodou podarilo predsa ísť.

Propagácia Mexpo beží na Facebooku a Twitteri už pomerno dlho a intenzívne. Od postupného zverejňovania skvelých spíkrov s určite perfektnými prednáškami až po informácie o sprievodnom programe + rôzne ankety a súťaže v spolupráci s ďalšími médiami. Keďže túto aktivitu sledujem, neušlo mi, že súčasťou sprievodného programu bude aj bodypainting – maľovanie na polonahé ženské telá a sexy hostesky, ktoré sa vyberali hlasovaním na webe ako modelky do Miss World.

Nie je to vec, ktorá by znepokojila moje mravné cítenie, ani kvôli ktorej jedinej by som sa rozhodla na akciu nejsť. Brala som to tak, že tak ako pre pánov môžu byť tieto veci rozhodujúcim plus, pre mňa boli rozhodujúcim mínus. Hoci uznávam, marketingovo je to dobrý nápad ako prilákať ešte viac chlapov. Ale tak ako ženy nechodia na ženský striptíz a nikto sa ich nepýta prečo, čakala som, že aj na mojom tweete sa len chlapi pousmejú a ide sa ďalej. Namiesto toho sa strhla obrovská vlna. Dokonca podobne ako ja sa vyjadrili nielen dámy, ale aj zopár pánov. A to sme len vyjadrili svoj názor, že v snahe o čo najväčšiu zaujímavosť sa inak perfektne vyprofilovaná konferencia uberá zvláštnym smerom.

Namiesto slušného rešpektovania názoru druhého (lebo toto malo skutočne ďaleko od hejtovania) sa do nás riadne pustili nielen organizátori Mexpo, ale aj ďalší. Vraj to znie ako feministicky vykrik do tmy bojujuci za vnutornu krasu lebo ta vonkajsia je nepodstatna…

K samotnej téme sexizmu som si požičala koment od Vlada pri Mišovom článku:

Pointa námietky “sexizmu” je v inom. Ešte stále sú ľudia a je ich dosť, čo túto stránku života považujú za intímnu a teda nevhodnú do akéhokoľvek verejného kontextu. Patrím k nimi. Akékoľvek využitie sexuálneho pudu (áno ide o pud nie racionálnu časť vedomia) na zviditeľnenie je minimálne neférové. Úroveň morálky má každý posunutú inak a teda hodnotenie nemorálne nepoužijem. Na mexpo som nebol, ale z tejto kampane má jedinú asociáciu – bujará žúrka, baby a chľast geekov. Ak to bolo cieľom komunikácie, tak bola zvládnutá. Jedine mi nesedí k tomu nesedí obsah prednášok a “manager” v názve.

Boli sme veľmi rýchlo zaradení do skupiny zákazníkov-teroristov. A keď už som si myslela, že tie pokriky utíchli, prišlo Mexpo s novou aktivitou:

Podobnú zosmiešňujúcu odmenu si zaslúžili aj ďalší dvaja chalani, z čoho mali strašnú srandu skalní príverženci Mexpa. No deň sa neskončil – jedna z prednášajúcich zareagovala naozaj radikálne a rovno sa odhlásila z celej akcie. Tí istí skalní prívrženci to opäť okomentovali – a veľmi ponižujúcim spôsobom (to, čo napíšete vo svojom verejnom profile na Facebooku už dávno nie je súkromné).

Na jednej strane odborníci na marketing radia – milujte svojich hejterov, na druhej strane – pozor na zákaznícky terorizmus. Ako vidím, nájsť zlatý stred môže byť pre niekoho veľmi ťažké. Lenže čo keď to prestrelíte? Pripadá mi to tak, že sa páni organizátori príliš obklopili dobroprajnými kamarátmi a ostali závislí na pozitívnej spätnej väzbe, pričom na každý negatívnejší názor dávajú odpovede v štýle mysli si, čo chceš.

Toto už dávno nie je len o sexizme.

Je mi ľúto, že zo mňa organizátori akcie, ktorú som predtým chválila, kade som chodila, urobili hejterku.

Je mi ľúto, že miesto rešpektovania je cudzí názor ponižovaný a zosmiešňovaný.

Je mi ľúto, že byť hovado začína byť podobne lukratívnou nálepkou ako byť hejter.

Veľa informácií, názorov a emócií. Nechcem z toho robiť esej, aj tak je článok dosť dlhý. Urobte si názor každý sám.

11 comments

  1. Holt, za to, že hejtovaním je označované už takmer všetko si môžete sami. Vy ste z toho spravili buzzword, ked kazda kritika/pripomienka bola oznacená ako hejtovanie.

  2. podla mna je smiesne ako strasne sa to riesi ako mne osobne to pride kolotociarske (kreslenie a hostesky) ale nic vazne preco by sa ludai mali hadat cez siete pisat o tom blogy alebo sa dokonca odhlasovat s prednasok(aj ked to viem pochopit )

  3. vďaka za citáciu a len dodám, že ono sa všetko v budúcnosti vracia ako bumerang. Z pohľadu mexpo to môže byť strata záujmu, poškodenie značky, strata „evanjelistov“, šíriteľov). Čo ešte zaráža mňa na všetkých tých dozvukoch je tá akceptácia, „veď to je normálne“, „veď to robí každý“ a podobne. To sa vráti na stave spoločnosti. :( na ktorý už teraz všetci nadávajú. Je dobré, že ešte stále sú taký, čo sa s tým nezmierili

  4. Mne to príde, že Mexpo je reakciou na to, že všade okolo sa robia konferencie okolo webu a trendov, ale na Slovensku nič. Lenže síce sú schopní nahnať zahraničných spíkrov („až“ z ďalekej ČR), ale komunikácia je.. taká slovenská. Čo už. A keď ešte dokáže organizátor reagovať ako debil, tak si zaslúžia jedine to, aby im tú účasť zrušili všetci prednášajúci. Ono IMHO záleží, či majú v pláne brať túto konferenciu ako serióznu a profesionálnu udalosť, alebo ako cirkus pre deti, v ktorom sa budú hrať na doktorov. Smiešne je aj to rozhadzovanie zľavových poukazov.

  5. Nedávno som na tému hejterstva počúvala diskusiu na Leonarde. Vyplynulo z nej, že hejter sa „na živo“ správa úplne inak, ako vo svojom online svete. V hmotnom svete väčšinou kontroluje svoje emócie a prejavy, lebo sa obáva spätnej väzby. V duchu starého známeho „Ako sa do hory volá…“ Na internete tieto zábrany padajú, pretože reálne nevidí svojho blížneho, ktorý by mu mohol fyzicky ublížiť, alebo ho verejne zosmiešniť. Cíti sa bezpečne, anonymne a preto je schopný napísať čokoľvek.

    Môj súkromný názor je, že za hejterstvo môže nedostatok empatie. Nevidíme ľudí, s ktorými diskutujeme. Nevieme si ich predstaviť. Považujeme ich za fiktívnych a nereálnych. Nevidíme, v akom stave s nami diskutujú. Nepoznáme ich životnú situáciu. Preto často vyvodzujeme chybné závery, ktoré toho druhého môžu urážať, zraňovať, poburovať.

    Typickým príkladom, s ktorým sa často stretávam, je urážanie deti, za ich neschopnosť. Či už neschopnosť vytvoriť nejaké dielo, alebo napísať súvislý text bez gramatických chýb. Keby sme videli, že na druhej strane monitora sedí 8-10 ročné dieťa (a veková hranica sa neustále znižuje), nikdy by sme sa s ním nebavili. Alebo by sme jeho prejavy brali s rezervou. Sama som vďačná za to, že v dobe môjho detstva neexistoval internet. Neviem si predstaviť, ako by som sa vysporiadala s kritikou svojich výtvarných pokusov od 30-40 ročných ľudí s dlhoročnou praxou, ktorí by ma považovali za seberovnú. Okrem detí sa na internete pohybujú aj ľudia mentálne labilní, s rôznymi poruchami. Typickým príkladom je Michal Kolesa. Komunikácia s nimi by tiež vyzerala inak, ak by sme vedeli vopred o ich problémoch a stavoch, ktoré majú počas diskusie s nami.

    Tebou popisovaný prípad je zas niečo celkom iné. Nejde o hejterstvo. Aspoň nie z tvojej strany. Práve naopak. Hejterstva sa dopustili organizátori, keďže ťa začali urážať. No treba si na to zvyknúť. V momente, ako prídeš do nejakej komunity platí „Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.“ Akonáhle prejavíš iné názory, komunita ťa „vyobcuje“, pretože si človek z vonku, ktorý má nadhľad. Vidí veci inak, než oni a to sa im nepáči, dokonca to mylne považujú za hejtovanie. Ale to len preto, lebo sú do svojich záležitostí ponorení tak hlboko, že už nevidia veci v súvislostiach. Netreba to brať tragicky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*