Možno si pamätáte, ako som minulý rok hľadala prácu dosť netradičným spôsobom – článkom na svojom blogu s vyznaním sa, v akej firme túžim pracovať. V týchto dňoch vrcholí fáza môjho života, v ktorej som sa hľadaním práce zaoberala aktívne. Všimnite si, že nepíšem, že som prácu našla. Ono je to trochu komplikovanejšie, no aj tak trvám na tom, že sa nachádzam na konci. Čo bude ďalej – to je vo hviezdach. Zatiaľ vám opíšem, čo sa stalo za posledné mesiace.
Najskôr kúsok histórie – už počas výšky som pracovala (najskôr dobrovoľnícky, neskôr na polovičný a nakoniec na plný úväzok) v jednej mládežníckej kresťanskej organizácii, do ktorej patrím už asi 11 rokov. Nech máte vzťah k náboženstvu akýkoľvek, stačí vám vedieť, že išlo o prácu tak rozmanitú, že ani na najlepšej stáži by som nezískala lepšie skúsenosti. Vždy som mala vzťah k technike, ale zároveň (keďže som študovala slovenčinu) som aj humanitne založený človek (úplná Štefánia Jobsová :D), takže okrem bežnej administratívnej práce som bola dvorným IT technikom, grafikom, jazykovým korektorom, šéfredaktorom časopisu, organizátorom slovenských i zahraničných akcií, sekretárkou, administrátorkou webu a reprezentantkou organizácie na všetkých možných úrovniach. Táto práca mi dala obrovské množstvo skúseností – možno som sa nepohybovala od začiatku vo veľkých vodách, je to skôr také malé pieskovisko v rámci tretieho sektora – ale vďaka za to, pretože som tak nestratila hneď na začiatku všetky ilúzie o ľuďoch a fungovaní sveta. Naša organizácia žije v podstate len zo sponzorských príspevkov a vďaka grantom, takže veľakrát sme sa museli spoliehať na dobrotu druhých ľudí. Preto aj teraz stále verím, že pozítívnym prístupom a s úsmevom sa dá vyriešiť veľmi veľa problémov.
Od začiatku bolo samozrejmé, že hoci ZMM mi dáva veľa, nie je to prostredie, kde by som si mohla budovať kariéru (v tom najlepšom zmysle) a po skončení školy som naozaj postupne získavala pocit, že sa už nemám kam ďalej posúvať. Na druhej strane sa stále viac rozmáhali moje neoficiálne aktivity – pomaly a nenútene som si budovala meno na sociálnych sieťach (still in progress), písala recenzie, blogovala, učila sa nové veci a čakala na osvietenie. Áno, osvietenie – pretože ešte stále som nemala jasné, čo ďalej. A to nie preto, že by som nevedela, čo so sebou, naopak – mala som prsty v toľkých rôznych činnostiach (od korektúr cez grafiku až po weby), že som potrebovala ujasniť si, na čo tento široký záber zminimalizujem.
Prvý krok prišiel s nápadom založiť Červené pero – pocítila som, že jazykové korektúry sú málo rozvinutá oblasť a že mám možnosť zaplniť dieru na trhu. Myšlienka a koncept vznikli v podstate zo dňa na deň a po nájdení tých správnych ľudí, ktorí sa so mnou do toho pustili (a kope práce, ktorú spravili), Červené pero uzrelo svetlo sveta. Hoci beží už štvrtý mesiac, je to stále začínajúci projekt a chcem zapracovať na jeho rozvíjaní.
Medzi rozbiehaním svojich vlastných projektov som reagovala na zopár pracovných ponúk, ktoré ma zaujali – na prácu, ktorá by ma napĺňala a v spoločnostiach, ktoré sa mi páčia. Prvý pohovor bol v MUW Saatchi&Saatchi na miesto jazykovej korektorky. Neprešla som ani do druhého kola, ale veľmi som to neprežívala ako prehru, pretože vtedy som mala stále ešte stabilnú prácu, podnikanie sa mi práve skvele rozbiehalo, a tak nová práca nebola číslo 1 na programe dňa.
Zaujímavejšia ponuka bola na miesto junior copywritera v Profesii. Hoci som si extra neverila, napísala som na kreatívny inzerát kreatívnu 2-stranovú odpoveď, bola som pozvaná na pohovor a ten prebehol vo veľmi príjemnej atmosfére. Pri tejto pozícii som si už viacej verila a aj som sa o ňu naplno usilovala, pretože copywriting ma bavil stále viac a byť súčasťou posúvania vpred takej zaujímavej spoločnosti, ako je Profesia, bolo dosť lákavé. Žiaľ, ani toto nevyšlo, no ak budete niekedy rozmýšľať uchádzať sa o prácu v Profesii, tak odporúčam – v oblasti výberového konania sú to naozaj profesionáli od prvej odpovede až po záverečné poďakovanie za uchádzanie sa o pracovnú pozíciu.
Posledný pohovor som absolvovala v slovenskej pobočke českého vydavateľstva Fragment na miesto redaktorky. Z jedenástich uchádzačiek sme postupne po niekoľkých kolách ostali štyri, resp. tri (jedna medzi rečou spomenula, že z materskej sa jej za ponúkaný plat zatiaľ odísť neoplatí), no hoci som mala podľa slov personalistky najlepšie výsledky, z mne neznámeho dôvodu nakoniec do posledného kola postúpili iné dve dievčiny. Tam sa (hoci neplánovane) zatiaľ moja cesta po pohovoroch skončila.
Myslela som si, že jazykové korektúry budú teraz môj svet a že to je konečne tá jedna činnosť, na ktorú stačilo zminimalizovať svoje portfólio služieb, ale mýlila som sa. Stále som riešila dilemu, či rozvíjať svoje podnikanie alebo si hľadať stabilnú prácu. Tá by mi priniesla pravidelný príjem, podnikanie zase flexibilitu. Nevedela som, pre čo sa mám rozhodnúť. Ale postupom času bolo rozhodnuté za mňa – ukázal sa totiž skvelý kompromis.
Okrem opravovania textov sa na mňa čoraz viac ľudí obracalo s požiadavkou na copywriting – a aby mala aj táto činnosť nejaký základ, založila som Kreatívne pero. To je výsledok toho, že monohokrát si niečo naplánujeme, ale nakoniec sa nám ukáže ako správne niečo úplne iné. Obmedzovať sa na jednu jedinú činnosť by bolo v konečnom dôsledku neprirodzené. A tak popri Červenom a Kreatívnom pere príde ešte Písacie pero s vydavateľskými službami pre začínajúcich autorov. Po ujasnení si tejto trojice činností, ktorým sa chcem naozaj venovať, konečne cítim, že je to tá správna kombinácia, s ktorou sa chcem posúvať ďalej.
A kde je nakoniec tá najväčšia slovenská banka? Nie je to žiadny trik, ako urobiť nadpisom článok zaujímavejší. To najlepšie som si ale nechala nakoniec.
Stále zdôrazňujem, že byť na Twitteri sa oplatí, a nehovorím to len z nejakých hipsterských dôvodov alebo preto, že chcem držať krok s komunitou. Twitter je pre mňa akýmsi longtailovým zdrojom… takmer všetkého. Mnoho konkrétnych zákaziek mi prišlo na odporúčanie ľudí z Twitteru alebo priamo od nich. Rôzne pozvania k spolupráci vznikli na Twitteri – a nie preto, že si tam systematicky budujem nejakú kariéru, ale preto, že som sama sebou a niekto si ma všimne. To sa teraz nechválim, malo by to byť povzbudenie pre každého, kto si od Twitteru veľa sľubuje, no zatiaľ to nedostáva. Naozaj stačí byť sám sebou. Venovať sa svojim obľúbeným činnostiam, čítať, blogovať, zdielať užitočné veci i somariny, komunikovať a baviť sa. Nikdy neviete, kto vás sleduje :).
Dôkazom toho je aj moja začínajúca sa spolupráca so Slovenskou sporiteľňou. Dobre, nie priamo s ňou, ale nechcem vás zaťažovať zložitými štruktúrami a vzťahmi. Konečným partnerom je SLSP, tak to tak budem zjednodušene uvádzať.
Na začiatku decembra ma oslovil Michal Paulovič s ponukou robiť copywritera pre SporoApps (Twitter, Facebook). To je tím ľudí, ktorí vyvíjajú mobilné aplikácie pre SLSP (možno ste sa stretli s pilotnou aplikáciou Skener). Práca v bankovom sektore ma nikdy extra nelákala, z krátkeho popisu v maili som si nevedela predstaviť, ako budem robiť reklamu nejakej banke. Ale keďže rada hovorím zaujímavým ponukám áno, tak sme si s Michalom dohodli stretnutie. Po dvadsiatich minútach som bola namotaná – nechýbalo veľa a skoro som tam rovno ostala pracovať na pripravovaných aplikáciách. Dohodli sme si ale intenzívnu prácu na ďalší týždeň (ten predvianočný), ktorá mala otestovať mňa a spomenutý tím, ako nám to pôjde. Po týždni práce s chalanmi (Juraj Ivan, Peter Štajger, Michal Martinka) a rozhovoroch s Michalom, ktorý mi musel najskôr povysvetľovať rôzne bankové mechanizmy, som vyprodukovala prvé výstupy. Všetci sme boli spokojní, a tak sme našu spoluprácu zoficiálnili a ja teraz konečne (po opadnutí informačného embarga :D) môžem zverejniť, že som súčasťou tímu.
Záver?
Hľadala som prácu, o ktorej som mala už vopred dosť náročné a veľmi špecifické predstavy. Stále sa zdalo, že takú prácu je veľmi ťažké nájsť a prešla som niekoľkými pohovormi do firiem, kde by som sa mohla realizovať. Nakoniec som zistila, že najlepším riešením bude to, čomu som sa najviac bránila – ostať na voľnej nohe. Zistila som, že môžem zároveň pracovať v skvelom tíme s inšpiratívnym lídrom a pritom byť šéfkou sama sebe a venovať sa tomu, čo ma baví. Nehovorím, že takto vydržím celý život, ale zatiaľ je to plán pre rok 2012. A ďalšie ponuky k ďalším projektom stále prichádzajú.
Záver pre vás?
Keep movin’ forward. Raz do cieľa dôjdete. Aj keby tým cieľom mala byť len ďalšia cesta.
11 comments
Super článok Monička. Úprimné a zároveň poučné – niekedy skrátka netreba veci siliť, oni prídu, a niekedy celkom neočakávane :-).
este by si do svojho portfolia mohla pridat reKreativne pero – relaxacne pobyty pre unavenych spisovatelov ;-)
Som rád, že si to celé zhrnula a vyhodnotila, Monika. Inšpiruješ ma pretože som v podobnej situácii. Začalo to tým, že som cítil nespokojnosť s tým, ako fungujú inštitúcie, v ktorých som pôsobil a tým, že som si povedal, že to predsa musí ísť lepšie. Keď som si predstavil dokonalé zamestnanie, ktoré by ma bavilo a napĺňalo, zistil som, že sa vôbec nedá napchať pod jednu hlavičku, do jednej práce – už vôbec nie učiteľskej, či lektorskej v nejakej zabehnutej inštitúcii. Je to síce bezpečné a menej náročné pracovať pre niekoho, no vedie to ku komrpomisom, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k tomu, že by som sa musel zbaviť vlastných plánov, snov, túžob…. a podobne ;) A ten čas je predsa len zadelený dosť presne. “Stay hungry, stay foolish!”
Ako si povedal. Ale verim, ze aj pre teba existuje nejake taketo riesenie, len treba mat oci otvorene a nic nesilit :). Drzim ti palce!
šéfka sama sebe – najkrajšie, čo môže byť:) síce nerozumiem, prečo si sa tomu bránila, ale už je to jedno – už to vieš:) sloboda je krásna vec
Pekný príbeh. Drižím palce. Zvažujem, že sa pridám k zákazníkom červenáho pera :)
Bude mi potešením :).
Naozaj inšpiratívny článok. Zaujímavé ako to život zariadi, trošku v menšom meradla, trošku dosť v menšom ako tebe sa mi tak splnilo na jeseň aj mne. Popri externom štúdiu som hľadala prácu brigádne alebo na polovičný úväzok, pretože trvalý by som jednoducho nestíhala. Chcela som pár dní v týždni, ale celé dni, nie kúskovane, keďže nie som z BA a neoplatilo by sa mi cestovať. Nie už nejakú čašníčku, veľmi som snívala o recepčnej v dákej firme (hlúpa pozícia možno pre podaktorých, ale ja som si to popri škole vždy chcela vyskúšať, pretože rada komunikujem s ľuďmi a nerada sa zatváram v kancelárii pri nahadzovaní údajov). Kamaráti sa mi smiali, že mám príliš špecifické požiadavky, že veľa študákov chce takú brigádu a pod.
Čuduj sa svete prvý pohovor na ktorý ma pozvali asi z dvadsiatich poslaných CV dopadol na výbornú, nakoľko na prácu, ktorú som z tých 20 najviac chcela ma aj zobrali. Teraz popri škole pracujem v jednej personálke, síce len ako recepčná (hoci táto práce, keďže je v personálnej spoločnosti v sebe skrýva aj mnoho iného ako nosenia kávy, či triedenia pošty), ale mnohému som sa priučila, keďže sama robím prvé pohovory, stretávam sa s rôznymi ľuďmi a s rôznymi príbehmi a na zatiaľ mi táto práca veľmi vyhovuje.
Veľa krát som uvažovala o podobnom ako píšeš, pracovať na voľnej nohe v budúcnosti, ale neviem si to predstaviť´t. Najväčší problém vidím v prvotnom nápade s čím prísť. Nakoľko študujem školy, kde neviem ponúknuť dáke služby na trh je to možno až nemožné. Ale kto vie, možno raz na niečo prídem, alebo nájdem takú zaujímavú prácu, kde “voľnú nohu” vôbec riešiť nebudem :) Naozaj pekne a výstižne si to napísala, aj keby tým cieľom mala byť cesta, pretože u mňa to je nejako takto, snáď sa do toho svojho cieľa jedného dňa dopracujem.
Ďakujem, Evka. Verím, že to vyjde aj tebe. Ako píšeš, príde to samo (ak to má prísť), ja som si pred rokom nevedela predstaviť, s čím by som mohla venovať (všetko “tu už je”). A vidíš, stačí niekedy jeden impulz vo chvíli, keď to ani nečakáš a už ti to začne v hlave pracovať a potom sa to rozbehne samo :).
Zdravim vas.
Nahodou som sa k tomuto textu dostal pri hladani uplne inych veci. Len jeden postreh aj ked po niekolkych rokoch: menej je viac. S tym sa bori vela copywriterov v reklame. Prave preto ste nepochodili u Miskova. Chyba tomu taky reklamny smrnc a vtip. Dalsia vec co ma dostala: robili ste za peniaze pre krestansku organizaciu? Zvlastna organizacia.
Akeho Miskova? :)
A k tej druhej otazke – aj krestanske organizacie byvaju vedene ako obcianske zdruzenia, ktore mozu na svoju prevadzku zamestnavat ludi.