Monika ZbínováMinulý piatok sa v priestoroch zrekonštruovanej Starej tržnice v Bratislave konala dlhoočakávaná Honest Conference. Presnejšie jej prvý ročník, ktorým zároveň nepriamo nadväzuje na tradíciu trnavských Unicampov (rovnakí organizátori, len trochu iný formát a o niekoľko levelov vyššie).
Pôvodne som sa neplánovala zúčastniť, ale náhodou som vyhrala na Twitteri vstupenku, tak som si povedala, že nabrať trochu inšpirácie a stretnúť pár známych (vyzeralo to, ako keby sa tam chystal celý slovenský internet) určite nezaškodí.
Príbeh Honest Conference ako si ho pamätám, je ponúknuť alternatívu ku konferenciám, na ktorých sa opakujú stále dokola tí istí spíkri, hovoriaci dokola to isté a kde na obed dostanete zabalenú bagetu. Od začiatku sa to rysovalo ako akcia, kde vystúpia svetoví rečníci a v sprievodnom programe bude možné vyskúšať si rôzne aktivity. Samozrejmosťou bola parádna vizuálna identita, ktorá už svojou jednoduchosťou a originalitou poodkrývala štýl, v akom sa bude konferencia niesť. A aby som nezabudla, úprimnosť je moja obľúbená vlastnosť u ľudí, takže na konferencii som ju uvítala s otvorenou náručou. Aj organizátori nakoniec povedali, aby sme boli pri spätnej väzbe „honest“, tak sa to teraz pokúsim dodržať.
Naozaj som sa tešila, keď som v piatok cestovala do Bratislavy. V autotobuse mi do slúchadiel hral Korben Dallas, po rozvidnení sa ukázalo slniečko, a tak bol základ pekného dňa položený.
Možnosť dať si raňajky a kávičku bola už od 8. ráno, ja som dorazila až okolo 8:45. Stihla som sa akurát zaregistrovať a dostať klasický uvítací balíček. V papierovej taške bola nejaká veľká reklamná brožúra, ktorú som hneď vyložila, lebo mi zavadzala. Poskladaný plagát s programom na druhej strane (pekný, aj keď trochu nepraktický nápad), poctivá obyčajná ceruzka (už mám podobných veľa, ale také niečo sa vždy hodí), potom niečo neidentifikovateľné gumové a tuším nálepka. Takže vo „veľkej taške“ všeho všudy dohromady nič a najcennejšia vec bola asi tá ceruzka. To je prvé mínusko v konferencii s motívom „cut the crap“ – pokojne by som privítala, keby žiadne zavadzajúce balíčky neboli a veci, ktoré v nich bývajú, by mohli byť voľne k dispozícii (každý si zoberie, čo sa mu hodí), ako to napokon bolo v prípade zápisníkov či odznakov. Ale to už predbieham. Pred začiatkom programu som si ešte dala ľahké raňajky v podobe nejakých sladkých koláčikov a výborného poctivého sirupu.
V prvom bloku vystúpili hudobník Peter Breiner (mal parádne tenisky, len škoda, že takmer všetko čítal), profesor a ekonóm Krzysztof Rybinski, ktorý rozprával o startupoch, a trochu nervózna Karyn Campbell. Programom nás sprevádzal Helge Fahrnberger, bloger a marketér z Viedne, ktorý bol veľmi sympatický, mal príjemný hlas, krásny prízvuk a svojej moderátorskej úlohy sa zhostil na výbornú.
Po dostatočne dlhej prestávke na kávu a networking sme pokračovali druhým blokom. Pre mňa asi najinšpiratívnejšia spíkerka Emily Cummings vyzerala ako obyčajná mladá baba, ktorá však mení životy ľuďom vďaka rôznym inováciam. Porozprávala nám o tom, ako vymyslela riešenie jednoduchej chladničky poháňanej odpadovou vodou, ktorá teraz pomáha ľuďom v Afrike. Emily rozprávala veľmi prirodzene, ale zároveň skromne + bolo vidieť, že ju to veľmi baví. Kiež by som ja tak dokázala takto robiť a milovať niečo, čo reálne zlepšuje ľuďom životy! Kam sa hrabú na to nejaké elektronické knihy :). David Grund má zase na svedomí spustenie mobilného bankovníctva v čase, keď ešte neexistovali smartfóny. Najväčšou doobedňajšou hviezdou bol na záver druhého bloku Erno Rubik, „objaviteľ“ Rubikovej kocky. Žiaľ, jeho prezentácia bola (nielen) pre mňa sklamaním – tento múdry pán po pár úvodných slovách už len preklikával 300-slajdovú prezentáciu o tom, ako Rubikova kocka ovplyvnila dizajn a architektúru. Bola to škoda, lebo keď ho po 200 slidoch zastavili a začala sa diskusia, odpovedal veľmi zaujímavo.
Obed bol skutočne netradičný – vonku pod stanmi sa už grilovali domáce hamburgery, varila polievka, piekli palacinky a… všetko to ponúkané jedlo som vlastne ani nevidela, ale toľko vôní a hladných ľudí tam bolo! Pri obede hrali Sendreiovci, len škoda, že oni boli vnútri a my vonku. Dlhú obednú pauzu sme vyplnili návštevou kreatívnych dielní, kde sa dalo potlačiť tričko alebo tašku s motívmi konferencie, urobiť si vlastné odznaky a zošiť si zápisník. Veľká škoda, že pri potlači bol záujem oveľa väčší ako technické a personálne kapacity, lebo v rade sa čakalo pol-trištvrte hodiny a výsledná kvalita (aspoň mojich) tričiek bola v tom preplnenom a uponáhľanom priestore, hm, nízka. No čo, kutil Tim zo mňa nebude, ale aspoň mám zase nové pyžamko :).
Po obede nasledoval posledný blok – vystúpil v ňom Adam Fischer (spoluzakladateľ Prezi), Diego Rego zo Spotify a Venetia Pristavec z Airbnb. Z nich bola najlepšia určite Venetia, ktorá dokázala informáciam o ICH projekte dať aj pridanú hodnotu o dôležitosti storytellingu v NAŠEJ práci. Ale môj osobný pocit je, že Matias Corea z Behance, ktorý vystúpil na minuloročnom Unicampe, by ich prešťal všetkých troch.
Konferencia skončila a my sme sa počas hluchej hodinky pobrali sadnúť si do Gorila Urban Space, kde bolo fakt skvele a tuším to bude môj nový obľúbený podnik. O šiestej sa začala afterka v Kontakte, kde som dovtedy ešte nebola, ale počula som na to miesto samé chvály. Žiaľ z mojej strany sklamanie – naším vyhradeným priestorom bolo poschodie, ktoré sa vraj inak pre verejnosť nepoužíva, no o nejakej špeciálnej atmoške sa nedalo hovoriť. Pôsobilo to tam na mňa ako v prístavbe nášho kulturáku. Teda jedine že by to tak malo pôsobiť. Aj tak tam nebolo nejako veľmi veľa miesta, keďže v prvej miestnosti hrali Sendreiovci – veľmi pekne, ale aj veľmi hlasno, takže počas hudobných vstupov sa nedalo takmer vôbec rozprávať. O ôsmej mi už išiel vlak naspäť domov, preto som sa dlho nezdržala.
Záverečné hodnotenie? Organizátorom patrí určite pochvala za to, že vo vlastnom voľnom čase urobili fakt kus práce. Vytvoriť z ničoho niečo, a niečo veľmi dobré, nie je vôbec také jednoduché a prirodzené, ako sa na prvý pohľad zdá. Na druhej strane, možno si odhryzli väčší kus, ako by sa na prvýkrát vyplatilo. Mám pocit, že forma trochu prevládala nad obsahom. Alebo inak – to, čo je vedľajšie, bolo hlavné a naopak. Jadrom zážitku z účasti na konfere by mal byť v prvom rade kvalitný obsah, a ten automaticky nevyplýva zo spíkrov zvučných mien. Netvrdím, že prednášky neboli zaujímavé, len to akosi všetko boli veci, ktoré som už kdesi počula alebo čítala. Takisto by nebolo odveci si tie obsahy prednášok vopred prebehnúť a tiež si overiť, či ten brutálne inšpiratívny človek vie rozprávať pred publikom. No a keď už máme tých slovenských spíkrov takých napočúvaných, stálo by za to siahnuť aspoň po jednom spíkrovi z Česka, kde by sa tiež určite našiel niekto hoden zaradenia do programu.
Obsah považujem pri konfere za kľúčový. Nech je catering, či side activities, priestory aj vizuály akokoľvek namakané, ak namiesto prednášky ľudia radšej postávajú pri cupcakoch, na káve alebo si vyrábajú tričko, asi je niečo zle. Tých 100 eur základného vstupného by som budúci rok nechcela platiť za to, že sa niekde dobre najem.
Zakončím ale pozitívne, lebo tento môj článok v žiadnom prípade nechce byť hejtpostom, iba skutočne úprimným zhodnotením mojich pocitov a dojmov, ktoré môže mať každý úplne iné. V každom prípade to bol v piatok veľmi zaujímavý prvý ročník. Želám organizátorom, aby si z neho zobrali čo najviac – pokiaľ sa vychytajú chyby, ktoré nie sú vôbec koncepčné – môže z toho byť skutočne top slovenská konferencia. Už teraz sa na to teším.
