Monika ZbínováSú filmy, ktoré pozeráme kvôli prešpekulovanému deju, špeciálnym efektom alebo kvôli našim obľúbeným hercom. A sú filmy, ktoré nemajú nič z vymenovaných vlastností. Namiesto toho prinášajú isté posolstvo.
Už po prvých pár minútach si domyslíte, o čom film The Help (2011) je a ako sa skončí. Nie veľmi originálnou témou je rasová diskriminácia amerických černochov v 70. rokoch 20. storočia. Doteraz som videla skôr tínedžerské filmy o tom, ako to majú farební ľudia ťažké – problém, ktorý ešte stále trápi hlavne Ameriku. Vo všetkých ostatných už farba pleti, resp. rôznosť rasy nemá vplyv na postavenie človeka vo vyspelej spoločnosti.
Nás sa rasová diskriminácia extra netýka. Áno, je tu rómska otázka, ale to je podľa mňa problém skôr v nastavení systému, ako apriori negatívne predsudky, hádzanie všetkých do jedného vreca a porušovanie dôstojnosti človeka. Diskriminácia ako taká (nežiadúce a nespravodlivé konanie, kedy sa zaobchádza s človekom či skupinou inak, ako s iným človekom na základe jeho odlišnosti) je problémom každého človeka, hoci o tom každý taktne mlčí. Veď keď sa nám to hodí, diskriminujeme svojich žiakov i spolužiakov, pracovníkov i spolupracovníkov, známych i neznámych, a dokonca aj členov svojej rodiny. A tak ako spieva Michael Jackson v Man in the Mirror:
If you want to make the world a better place, take a look at yourself, and then make a change.
Film The Help je (nečakane) o pomoci – odvážnej pomoci jednej mladej ženy (belošky), ktorá rozmýšľa inak a nejde jej do hlavy, ako niekto môže tie milé černošky, pracujúce ako slúžky v takmer každej domácnosti malého mesta, pokladať za menej hodnotných ľudí. (Mimochodom, dnes takéto slúžky voláme au-pair.)
Nie som naivná a viem, že veci nie sú ani biele, ani čierne (prepáčte mi tie neustále farebné variácie). Vo filme ale musí fungovať silný kontrast, aby bol príbeh čo najpôsobivejší. Preto sú všetky mladé biele paničky hnusné mrchy-tyranky, a všetky staré čierne slúžky sú zdravo sebavedomé a vtipné ženy, ktoré majú život v malíčku. Uprostred nich stojí, ba akoby bežala, v rukách so zapálenou pochodňou slobody, mladá rebelka, ktorá sa nezľakne sociálnej agresivity ani vtedajších zákonov, a rozhodne sa vydať knihu o tom, ako to vlastne všetko je. Do toho ešte malý románik, vlastný problém s osudom rodinnej slúžky a klasickú americkú drámu máme na svete.
Film, našťastie, nie je označený ako „podľa skutočnej udalosti“, (ale podľa knihy) lebo každý inteligentnejší divák musí cítiť, aké je všetko vykalkulované, aby ste vyronili slzu cca každých 15 minút (film ich má až 146). Napočudovanie to však funguje. Nie je na škodu občas sa od súčasných problémov odtrhnúť a rozsmutnieť sa nad tými, ktoré už medzitým niekto stihol vyriešiť. Zaujímavé však je, že v tej dobe pojem rasizmus znamenal rasovú znášanlivosť a trestal akékoľvek pokusy o jej navádzanie. Dnes je to naopak. Znamená to len, že sme zmenili uhol pohľadu?
Nech je akokoľvek, film odporúčam do vašej pozornosti. Po umeleckej stránke takmer dokonalý a možno vás dokonca prinúti o niektorých veciach premýšľať. Ako to robím práve teraz ja.
