Carlos Ruiz Zafón: Tieň vetra

Tento víkend som dohromady nič neurobila, veľa toho nenaspala a dokonca aj moja aktivita na Facebooku a Twitteri bola výnimočne zanedbávaná. Teda aspoň kým so nedočítala skvelú knihu od v súčasnosti najpredávanejšieho po španielsky píšuceho autora, Carlosa Ruiza Zafóna – Tieň vetra.

„Knihy sú ako zrkadlo: človek v nich uvidí iba to, čo má vo svojom vnútri.“

Román Tieň vetra sa odohráva v povojnovej Barcelone. Hlavným hrdinom je syn majiteľa antikvariátu, Daniel Sempere, ktorému sa v detstve pri návšteve tajomného Cintorína zabudnutých kníh dostane do rúk román Tieň vetra od neznámeho spisovateľa Juliána Caraxa.

„Príbeh je vlastne list, ktorý autor píše sám sebe, aby si povedal veci, ktoré by inak povedať nedokázal.“

Od tej chvíle sa v jeho blízkosti začnú diať čudné veci. Daniel sa knihou nadchne a rozhodne sa pátrať po osude autora a jeho ďalších dielach. Pátranie, ktoré s rôznymi prestávkami trvá viac ako desať rokov, postupne odhaľuje drámu tragickej lásky. Tá poznačila osudy mnohých ľudí, s ktorými sa Daniel postupne stretáva. Pátranie po informáciách o tajomnom spisovateľovi privedie Daniela do obdobia pred občianskou vojnou, sleduje osudy Juliána Caraxa a jeho priateľov i nepriateľov počas vojny a nakoniec sa celý príbeh prepojí s jeho vlastným životom.

„Náhody neexistujú. Sme bábkami nášho nevedomia.“

Na knihe je skvelých hneď niekoľko vecí:

Vtipný a napínavý príbeh

Príbeh prekliatych kníh, príbeh muža, ktorý ich napísal, príbeh hrdinu, ktorý ušiel zo stránok knihy len preto, aby ju mohol spáliť, príbeh zrady a príbeh dávneho priateľstva. Je to príbeh lásky, nenávisti a snov, ktoré prežívajú v tieni vetra.

Mlčky som šiel za nimi a pozoroval, ako Fermín slintá od blaha a Bernarda trpí prehnanou pozornosťou toho uvraveného človiečika, pozerajúceho na ňu s prudkou túžbou, ktorú si dovtedy šetril iba pre čokoládky Nestlé.

Filozofické myšlienky o živote a spoločnosti

Ich autorom je väčšinou Fermín (spomínaný ďalej). Hoci je príbeh dramatický až do konca, je v ňom veľa priestoru na ironické postrehy o vtedajšej spoločnosti, platné aj v dnešnej modernej dobe.

„Čo komu urobil? Ľudia sú zlí.“
„Zlí nie,“ namietol Fermín. „Sú debilní, a to nie je to isté. Predpokladom zla je morálna determinácia, úmysel a istý spôsob myslenia. Debil ako nekultúrny mameluk nedokáže myslieť ani logicky uvažovať. Koná inštinktívne ako zviera v chlieve v presvedčení, že koná správne, že vždy má vo všetkom pravdu, pyšný na to, že, prepytujem, zjebe všetko, čo je inakšie než on, či už svojou farbou pleti, zmýšľaním, jazykom, národnosťou alebo, ako v prípade dona Federica, svojimi zvykmi vo voľných chvíľach. Ak na tomto svete niečo chýba, tak je to viac skutočne zlých ľudí a menej do seba uzavretých zakomplexovaných primitívov.“

„Najúčinnejší spôsob, ako zabezpečiť, aby sa chudobní nebúrili, je prebudiť v nich túžbu napodobňovať bohatých.“

„Šťastie zvyčajne čaká za najbližším rohom… Akoby to bola dobrá pikantná klobáska, kurvička alebo predavač lósov: tri najužitočnejšie podoby šťastia. Lenže šťastie nepríde za tebou domov. Musíš mu podísť naproti.“

„Manželstvo a rodina sú len to, čo z nich urobíme. Inak sú len chlievom plným pokrytectva. Chamraď a prázdne reči. Ale ak je v tom ozajstná láska, láska, ktorá nepotrebuje vytrubovať do sveta slová ani dôkazy, láska, ktorú vidieť a prejavuje sa sama…“

„Never tomu, kto verí všetkým.“

„Najťažšie nie je získať viac peňazí, najťažšie je zarobiť ich niečím, pre čo sa oplatí žiť.“

Postava Fermína

Fermín je už od začiatku jednoznačne kladnou postavou a bez jeho prítomnosti by som knihu zaradila len k ďalším dobrým príbehom. Dokáže okúzliť namyslenú paničku, kňaza či rehoľnú sestru, rehotala som sa na jeho nenápadných šplechoch (nielen o ženách) v každej scéne, kde vystupuje. Je to muž, ktorého by chcel každý za priateľa pre jeho oddanosť, dobrosrdečnosť, ale aj schopnosť povedať pravé slová v pravý čas.

„Nikto o ženách veľa nevie, ani Freud, ani ony samy o sebe, ale je to ani elektrina, netreba vedieť, ako funguje, keď sa jej chceš dotknúť.“

„V mojom veku už človek buď vidí pravidlá hry celkom jasne, alebo je v totálnej riti. Tento život stojí za to žiť len kvôli trom-štyrom veciam, a to ostatné je len hnojivo na pole, nestojí za veľa.“

„Dvoriť niekomu, to je ako tancovať tango: krásne absurdné, a pritom samá vývrtka. Lenže vy ste muž, a preto musíte prevziať iniciatívu.“
„Iniciatívu? Ja?“
„Čo chcete? Predsa musí byť na niečo dobré, že štíme postojačky. Tak málo rozumiete ženám, Daniel. Stavím sa o vianočný darček, že to kuriatko teraz sedí doma, malátne pozerá oknom do prázdna ako Dáma s kaméliami a čaká, že ju prídete zachrániť pred tým divochom, jej pánom otcom, a uvrhnete ju do nekonečného kolotoča nemravnosti a hriechu. Ženy, až na niektoré vzácne výnimky, sú oveľa inteligentnejšie ako my muži, alebo prinajmenšom oveľa úprimnejšie samy k sebe v otázke toho, čo chcú a čo nie. Stojíte pred záhadou prírody, Daniel. Žena, babylon a labyrint. Ak jej dovolíte rozmýšľať, ste stratený. Zapamätajte si: horúce srdce, chladná myseľ. Zákon zvodcu.“

Ak vás kniha Tieň vetra zaujala, rozhodne ju odporúčam ako jednu z najlepších kníh, aké som kedy čítala. 9. októbra dokonca vychádza nepriame pokračovanie tejto knihy pod názvom Zajatec neba.

„Sú aj horšie väzenia ako slová.“

Mimochodom, kniha sa odohráva v mojom obľúbenom meste, Barcelone. Ak ste tam už tiež boli, kniha vám pripomenie rôzne jeho zákutia. Pre naladenie posielam aspoň pesničku :)