Pred dvomi mesiacmi som na blogu písala o Navrávačkách. Nebola to ani recenzia, iba som vybrala niekoľko úryvkov, ktoré ma v knihe oslovili. Teraz sa mi do ruky dostalo ďalšie vydanie Navrávačiek, a je natoľko špeciálne, že si zaslúži osobitný článok.
Kto bol Dominik Tatarka
O Dominikovi sa každý učil v škole, takže aspoň nejaké základné povedomie o ňom sa predpokladá. Pre mňa je to jedna z dvoch najobľúbenejších postáv slovenskej literatúry (druhou je Timrava). Prečo?
Už jeho prvá zbierka poviedok V úzkosti hľadania bola napísaná tak, že mi to vyrazilo dych. A to bol vtedy len nejaký 18-ročný gymnazista. Vždy ma na ňom fascinovalo, ako v literatúre prechádzal jednotlivými režimami. Vo Farskej republike písal o prvom slovenskom štáte a bol nadšený z robotníckeho hnutia. Fascinovaný komunizmom písal tendenčné romány, ale po 1956 a odhalení Stalinových zločinov nadšenie opadlo a stal sa neľútostným kritikom socializmu. To sa mu stalo aj osudným – odsúdením okupácie v 1968 sa dostal do literárneho exilu a keďže žil izolovaný a prenasledovaný, tesne sa nedožil revolúcie v 1989.
Prečo sa o ňom toľko píše?
Tento rok si pripomíname 100. výročie narodenia Dominika Tatarku. Pri tejto príležitosti sa znovu vydáva niekoľko jeho kníh:
- Navrávačky (Artforum)
- Písačky pre milovanú Lutéciu (LIC)
- Eva Štolbová: Navrávačky s Dominikom Tatarkom (LIC)
Aký je rozdiel medzi dvomi vydania Navrávačiek?
Najskôr si treba povedať, ako vznikli Navrávačky. Iniciátorom bola Eva Štolbová, ktorá sa v roku 1985 zoznámila s Dominikom a ich známosť prerástla do dlhodobého a intímneho vzťahu. Rozhovor bol nahrávaný na magnetofónové kazety, ktoré Štolbová prepísala a text s kazetami odovzdala Ludvíkovi Vaculíkovi a Václavovi Havlovi. Tí sa postarali o to, aby sa materiál dostal za hranice. Ešte predtým bol upravený a vyšiel r. 1988 v nemeckom Kolíne nad Rýnom. Bez otázok Evy Štolbovej a bez jej účasti.
Tieto zásahy opísal v doslove k Navrávačkám z Artfora (o ktorých som písala pred dvomi mesiacmi) Peter Zajac: „Dobové osobné svedectvo pretransformovali na literárny text. So Štolbovej súhlasom upravili záznam do podoby bez jej replík, čím sa zmenil na monologický autorský text s rozprávačom v prvej osobe, oslovujúcim ženskú postavu Evu. V texte použili dôsledne slovenčinu, a to aj v partiách, kde sa Tatarka rozprával so Štolbovou po česky.“
Navrávačky s Evou Štolbovou
Kniha, ktorú mám pred sebou, je 3x hrubšia. Je veľmi pekne urobená graficky a typograficky. Kombinácia retro farieb hnedej a šedej s modernou zelenou. Hlavná čas s rozhovormi (na začiatku a na konci je ešte niekoľko predslovov, úvodov, doslovov a pod.) je prehľadná vďaka použitiu zelenej farby pre výpovede Evy Štolbovej, čiernou rozpráva Dominik. Vzadu na obálke je prichytené cédečko s autentickými nahrávkami z rozhovoru.
Prvýkrát vyšli tieto rozhovory ako doslovný prepis v r. 2000. Preto je táto kniha iba novým, (graficky) prepracovaným vydaním. To prvé je už niekoľko rokov beznádejne vypredané. Veľký dôraz sa v nich kládol na autentickosť zaznamenaných slov a keď knihu zoberiete do ruky, budete to cítiť. Sú to slová, ktoré nenájdete v učebniciach, ani na referátoch.sk.
Prvé časti majú charakter spomínania na detstvo, rodinu, rodný kraj, prácu, prvé lásky, školy, literárne začiatky. Od rodiny sa Tatarka dostáva k národu. Pojem národa mu splýva s pojmom kultúry. Tá spája ľudí, vytvára spoločenstvo, vníma ju ako vzájomné obcovanie (tzv. obec božia). Združovanie na základe ideológie je falošné, popiera jednotlivca, preto obec božia musí pozostávať zo slobodných indivíduí, ktorých základným stĺpom je morálka.
Navrávačky sú svedectvom ČLOVEKA, ktorý sa pred nami vyzliekol donaha. Duševne. Takýto som, nerobím sa ani horším, ani lepším. S Dominkom (ako ho rada familiárne nazývam) môžete súhlasiť, polemizovať, hádať sa. A on to všetko bude robiť rád s vami.
Tatarku veľa ľudí na Slovensku stále ešte len objavuje. A myslím si, že práve cez Navrávačky sa dá výborne začať.
1 comment
Monika, krásna pripomienka Tatarku, len jeden detail… V úzkosti hľadania vyšlo v 1942, Tatarka sa narodil v 1913. 18-ročný gymnazista ich písať nemohol, jedine, že by s ich vydaním čakal 11 rokov. Je pravda, že ako gymnazista už písal a uverejňoval (prvá próza v Svojeti, 1933, ak sa nemýlim), ale nie V úzkosti hľadania.