Momentkami zo života mesta New York okolo 60. rokov minulého storočia sa preslávila Maeve Brennan, pôvodom írska novinárka, ktorá ich písala pre časopis New Yorker pod pseudonymom Rozvláčna dáma.
Takéto textíky sú zvyčajne veľmi zaujímavý materiál a možno nimi perfektne nasať atmosféru mesta. Nejednu podobnú knihu som čítala aj o milovanom Paríži. V New Yorku som síce zatiaľ nebola, no pred polstoročím aj tak vyzeral úplne inak, preto som to za problém nepovažovala.
Iné mestá sú záhadné. Amsterdam, Londýn a Hongkong sú mysteriózne. Aj Rím a Berlín. New York nie je záhadný. New York je záhadou. Čo je to za miesto, kde sa usadí a zabýva chaos? Tým, že tu žijeme, stávame sa súčasťou tejto záhady. Zabývame sa tu spolu s chaosom.
Už od prvých strán som však bola rozčarovaná. „Príbehy“ z nadpisu v nich totiž ťažko hľadať. Ide skutočne len o momentky či kratučké pozorovania, ktoré občas zachytia krátky dej, ale (zámerne) nemajú pointu a vždy skončia bez akéhokoľvek vyvrcholenia zápletky.
Ako v doslove píše prekladateľka, „rozvláčna dáma opisuje prostredie, ktoré ju obklopuje, až sa v ňom sama stráca a stáva sa neviditeľnou. Vedie rozhovory s pajaseňmi, opisuje nevychovaného psa, reštaurácie a kaviarne, ale najmä ulice a avenue, na ktorých pozadí sa odohráva ten najbežnejší život: stará dáma číta list, muž sa češe, chlapček plače pri vchode do metra, odhodlaný mladý muž číta jedálny lístok do telefónu, filmové hviezdy nakrúcajú filmy a New York nespraví nič pre toho, kto sa ho rozhodne milovať.“
Priznávam, že bolo pre mňa dosť nezaujímavé čítať tieto krátky texty. Často začínali detailným popisom daného miesta či (v tom lepšom) situácie, a náhle končili skôr, ako som si z nich niečo odniesla. Aby som im nekrivdila, toto sa mi naozaj páčilo:
Mesto spoznávame v každodennom živote, keď hľadáme reštaurácie, obchody a miesto na bývanie. A New York je potrebné spoznať. New York nie je priateľský. Je veľmi veľký a nemá srdce. Nie je očarujúci. Nie je sympatický. Je uponáhľaný, hlučný a neupravený, je tvrdým, ambicióznym, nerozhodným miestom, ktoré nebýva živé a už vôbec nie radostné. Keď sa trblieta, je veľmi-veľmi jasný, a keď nie, je špinavý. New York nič nespraví pre tých, ktorí sa ho rozhodnú milovať. Vrazí nám do srdca túžbu za domovom, ktorá nás sužuje, až kým ho neopustíme, a vtedy si uvedomíme príčinu svojho nepokoja. New York nám nechýba preto, že by bol niekedy lepší alebo horší, ale preto, že nás drží a my netušíme prečo.
Zdá sa, že Brennan celé dni nerobí nič iné, len chodí po meste a pozoruje. Občas spomenie svoju kanceláriu, ale oveľa častejšie rôzne hotely či byty, v ktorých býva. Častým sťahovaním sa teda netají, a akoby sa ničomu inému ani nevenovala.
Hoci sa námety v textoch neopakujú, po dlhšom čítaní sa dá predsa niečo vypozorovať aj o samej autorke. Jednak z nich presakujú jej postoje: pozoruje zväčša neutrálne, no občas sa dá vycítiť, čo si o danej situácii/človeku myslí. To samozrejme robí už samotným výberom toho, čo opisuje. Aj keď v texte vystupuje len ako neviditeľný rozprávač, kúsok po kúsku sa nám dáva spoznávať aj ona sama. Moje sympatie si však ako osoba nezískala a o to horšie sa mi aj čítalo to, čo napísala.
Až v doslove som sa dozvedela niečo viac o jej živote, ktorý sa mi zdá oveľa zaujímavejší ako všetky mikropríbehy, ktoré som od nej prečítala. Posledné z nich už pôsobia trochu neusporiadane a náhle sa kniha končí: „S množstvom nakopených dlhov sa sťahovala z jedného ošarpaného hotela do druhého, až nakoniec prespávala v redakcii, kde sa starala o zraneného holuba. Zrútila sa a po pobyte v nemocnici sa rozhodla vrátiť sa do Írska.“
Zvláštny život zvláštnej ženy, minimálne toto mi ostane v mysli.