V slovenčine vyjde až v marci (edit: už je tu!), ale musím ju spomenúť už teraz. Normal people/Normálni ľudia je kniha, ktorá bola v mojich knižných kruhoch viackrát odporúčaná a ospevovaná. A keďže v Martinuse nájdete fakt veľký výber anglických kníh (ktoré svojimi obálkami zvodne lákajú nevinné knihomoľky), skončila predčasne aj na mojej poličke. (Dokonca napriek tomu, že na nej čakajú už do češtiny preložené Rozhovory s přáteli.)
Normálni ľudia. Rozhovory s priateľmi. Čo vo vás evokujú tieto spojenia? Mne určite niečo bežné, všedné a samozrejmé. Tak pôsobí aj samotná kniha a štýl písania Sally Rooney.
Connell je na strednej ten obľúbený, Marianne tá lúzerská šedá myška, ale keď sú spolu, nejako zázračne im to funguje – a fungovať neprestáva ani po rokoch. To všetko v slede všedných situácií doma a v škole. Obyčajné postavy. Prirodzený kolobeh života.
Dej rozprávajú na striedačku Connell a Marianne, priatelia, milenci, frajeri, známi – prejdú si asi všetkým a v ničom dlho nevydržia alebo možno ani po rokoch netušia, na čom u seba sú. Isté je len to, že vždy vo svojom vnútri prežívajú viac ako dávajú najavo, najmä zo strachu pred odhalením vlastných citov a slabostí.
Text je písaný bez úvodzoviek pri priamej reči, o to viac pôsobí tak nejako uvoľnenejšie, možno ako košeľa vykasaná z nohavíc. Alebo ako príbeh, ktorý sa začne rozprávať len tak mimochodom, až napokon je z neho celá kniha. Ako napísal Samo Marec, o obyčajných veciach sa píše najťažšie a ja k tomu dodám už len jedno: o Sally Rooney budeme ešte počuť.