(prednáška zo žilinského Barcampu, 9. 6. 2012 – skrátený výcuc)
Keď som bola pred rokom na Barcampe, poznala som tam asi troch ľudí, aj to len z internetu. Čo sa stalo za rok od posledného Barcampu? Ako som zrýchlila a čo sa mi všetko podarilo vytvoriť?
Kto ma osobne poznáte, viete, že pôsobím skôr sebavedomo – ale nie vždy to bolo tak. Keď som bola malá, bola som také nenápadné dieťa, na ZŠ som nikdy nebola hviezdou triedy. Zmenilo sa to až na strednej a súviselo to asi s mojou aktivitou v jednej mládežníckej organizácii, v ktorej som pôsobila. Dokonca aj na výške sa môj čas rozdeľoval medzi školu a ZMM, kde som robila grafika, organizátora, manažéra, sekretárku a všeličo iné. Získala som tam veľa skúseností, po skončení školy som tam dokonca ostala pracovať. Vedela som však, že príde čas, keď sa budem chcieť pohnúť ďalej a venovať sa len tomu, čo ma skutočne baví.
Rok po skončení školy (a to bolo práve pred rokom), som začala intenzívne uvažovať, čo budem robiť. Venovala som sa širokému záberu vecí a potrebovala som najskôr prísť na to, čomu z toho všetkého sa chcem venovať aj naďalej. Rozhodla som sa pre jazyk, slovenčinu, knihy a všetko okolo toho, a tak som mohla začať uvažovať, ako budem v tejto oblasti pracovať.
Vtedy vznikol nápad založiť Červené pero. Z rôznych malých podnetov, ktoré sa mi v hlave skladali, zrazu vznikol koncept webu (ako by to mohlo fungovať). Hoci som bola slovenčinárka, trochu som sa obávala, ako to zvládnem – korektúry som síce robila aj dosiaľ, ale urobiť z toho predmet podnikania bolo niečo zodpovednejšie. Červené pero sme napokon spustili a dnes je z neho obľúbená služba, ktorá sa bude (verím) stále rozširovať a zlepšovať.
Z toho plynie moje prvé posolstvo:
1. Nemusíš byť v niečom dokonalý, aby si sa tomu mohol venovať.
Každý má niečo, v čom je dobrý. Možno nie výborný, ale to nie je podstatné. Ak ťa niečo baví a vieš, že sa tomu chceš venovať, začni to robiť. Ak budeš čakať na to, kým budeš dokonalý, nezačneš nikdy. Ja ti hovorím – začni, a začni už zajtra, alebo ešte lepšie, začni dnes. Tweetni o tom, povedz o tom kamošom, začni na tom pracovať, urob prvý krok.
Pred rokom som začala robiť občasné korektúry copywriterských textov pre Jančiho Baláža. Raz, keď nestíhal aj s ich tvorbou, opýtal sa ma, či by som mu s tým nechcela pomôcť. Povedala som áno. Nehovorím, že sa zo mňa zo dňa na deň stala copywriterka, takisto som sa musela neustále učiť a zlepšovať. Prvý krok ku vzniku Kreatívneho pera bolo ale povedať áno príležitosti, ktorá sa mi ponúkla.
2. Hovor „áno“ príležitostiam.
Každý deň dostávaš veľa príležitostí – okrem tých obyčajných – vstať, niečo si prečítať, ísť s niekým na pivo, sú tu aj príležitosti niekam sa posunúť. Niekomu pomôcť, niečo urobiť, niečo sa naučiť – a tie väčšinou vedú k novým a lepším veciam. Naučila som sa nebáť a hovoriť príležitostiam áno, lebo som presvedčená, že mi pomáhajú tvoriť moju budúcnosť.
Ešte pred vznikom Červeného pera som mala myšlienku založiť web, ktorý by prinášal zaujímavé slovenčinárske tipy. Postupne sa tento nápad vykryštalizoval – čím viac som sa slovenčinou zaoberala, tým viac som cítila potrebu o nej hovoriť aj inak než oficiálne o tom, čo je spisovné a čo nie. Preto vzniklo Milujeme slovenčinu, komunitný web, ktorým chcem priniesť iný pohľad na slovenčinu, ako má väčšina ľudí.
Slovenčina je pre mňa úžasná oblasť, v ktorej stále niečo nové objavujem a je mi ľúto, že mnohí ju berú len ako nejaké desatoro pravidiel, ktorými sa musia riadiť, inak bububu. Sledujúc mnohé nenávistné komentáre a hádky mám občas chuť to zabaliť. Nie všetci rozumejú, prečo dávam energiu do niečoho takého zbytočného – mňa to však baví a verím, že to má význam.
3. Rob to, čo ťa baví, aj keď sa zdá, že je to hlúposť.
Ak máš niečo, čo baví teba, venuj sa tomu. O čom má byť život ak nie o tom, aby sme robili práve to, čo nás baví? To ti dá energiu aj pre veci, ktoré pre teba možno nie sú také zaujímavé, ale robiť ich musíš. Ak budeš robiť to, čo ťa baví (vôbec ti to nemusí prinášať zisk, ako mne neprináša zisk slovenčina), nájdeš v tom seba samého a budeš sa cítiť dobre. Sebarealizácia je kľúčom k spokojnosti.
4. Buď aktívny na Twitteri.
Štvrte posolstvo by sa dalo doložiť viacerými príkladmi. Dostala som veľa ponúk na spoluprácu len preto, že si ma niekto na Twitteri všimol. Facebook je fajn a tiež slúži ako zdroj informácii o tebe, ale je príliš osobný. Twitter je tvoja internetová vizitka, ktorú potrebuješ mať poruke (hlavne ak sa chceš pohybovať vo svete IT, reklamy, dizajnu a pod.) Neznamená to, že musíš stále písať len múdre veci. Twitter je aj o zábave, aj o debatách, aj o konštruktívnych hádkach, niekedy aj o spame. Ale dlhodobo si ním vytváraš svoj imidž a dôveryhodnosť. Ľudia, ktorí ťa čítajú, vidia, čím sa zaoberáš, ako reaguješ, aký máš názor na veci. Vidia, či si milý, toleratný, ochotný pomôcť alebo si stále negatívne naladený, arogantný či len obyčajný spammer. A v pravej chvíli si na teba spomenú, ako som to zažila napr. v prípade SporoApps.
Toto posolstvo bude znieť možno trápne, ale predsa sa na túto praobyčajnú vec veľmi zabúda. Nech je Twitter najsamlepší socializačný nástroj na internete, obyčajné ľudské stretnutie je viac ako hodiny vo virtuálnom svete. Dúfam, že nikdy nevyjde z módy napríklad taký pokec pri káve (káva buduje vzťahy).
5. Stretávaj sa s ľuďmi.
Ak stretneš zaujímavého a inšpiratívneho človeka a pôjdete spolu na kávu, váš rozhovor môže byť pre vás dôležitý, ba až kľúčový. Možno nie hneď, možno v budúcnosti. Nemusíš hneď dostať ponuku na spoluprácu, niekedy stačí iný pohľad na tvoj problém alebo na to, čo chystá a ako premýšľa ten druhý.
Ja som sa vďaka obyčajným osobným stretnutiam dostala k vysnívanej práci (zatiaľ je to tajné, podrobnosti neskôr), ale dostala som tiež možnosť zapojiť sa do startupu TweetJob4Me, ktorý práve rozbiehame.
Na záver odkaz z QR kódu, ktorý ak ste nemali šancu oskenovať, môžete pozrieť teraz: barcamp2012.monicqa.sk – je tam malý bonus k prednáške.