„Dajte svojmu životu zmysel. Životu dávajú zmysel dve veci: knihy a láska.“ S knihami sa mi to podarilo. Vďaka Harrymu. Teraz musím hľadať lásku.
Kto by to bol povedal, že tento krásny Švajčiar napíše knihu zasadenú dejom do Spojených štátov (bez toho, aby ste si všimli, že to nenapísal Američan), urobí to tak dobre, že za ňu získa cenu Francúzskej akadémie a stane sa jednou z najlepších kníh za rok 2012? No dobre, teraz keď sa na neho pozerám, tak by som tomu aj uverila.
Pravda o afére Harryho Queberta je druhým románom Joëla Dickera. Spája sa v ňom viacero žánrov – je to príbeh o láske, detektívka, alebo ešte inak povedané – akčná bromance. Ani formálne sa nedá len tak zaškatuľkovať – v jednej knihe sa spájajú a prelínajú až 4 knihy. Napriek tomu nejde vôbec o žiadne intelektuálne náročné dielo, práve naopak – aj vzhľadom na rozsah (584 strán) ho zhltnete za dva dni.
– Chcem vás naučiť písať, Marcus. Nielen to, aby ste vedeli písať, ale aby ste sa stali spisovateľom. Lebo písať knihy nie je len tak – každý vie písať, ale nie každý je spisovateľom.
– A ako človek vie, že je spisovateľom, Harry?
– Nikto nevie, že je spisovateľom. Povedia mu to iní.
Hlavnou postavou je mladý spisovateľ Marcus Goldman. Po úspešnej prvej knihe, ktorá ho vyniesla na vrchol newyorkskej smotánky, prežíva tvorivú krízu. Jeho vydavateľ ho už začína naháňať, lenže písať sa nedá na povel. Navštívi preto svojho bývalého univerzitného profesora, slávneho spisovateľa a dnes už aj blízkeho priateľa Harryho Queberta. Ten býva v pokojnom malom mestečku Aurora, v krásnom dome pri mori.
– Všetci vravia, že ste do Aurory prišli písať knihu, – povedala.
– To je pravda.
Nadchlo ju to.
– Ach, Harry, je to také vzrušujúce! Ste prvý spisovateľ, ktorého som stretla! Chcela by som sa vás spýtať na toľko vecí…
– Napríklad?
– Ako sa píše?
– To príde samo. Človeku víria v hlave myšlienky, až sú z nich vety a tie sa objavia na papieri.
– Musí byť úžasné byť spisovateľom!
Pozeral na ňu a šialene sa do nej zamiloval.
Marcus sa dozvie o Harryho dávnej láske Nole, do ktorej sa zaľúbil po prisťahovaní sa do Aurory. Láska 34-ročného spisovateľa a 15-ročnej Noly však musela ostať skrytá. Okrem toho sa dievča niekam stratilo, zhodou okolností zrovna pri tajnom pokuse utiecť s Harrym. Po tridsiatich rokoch objavia jej pozostatky pri Quebertovom dome. Harry sa stane okamžite podozrivým č. 1 a Marcus je jediný, kto môže dokázať opak.
Klobúk dole Dickerovi za to, že ma dokázal udržať v napätí až do samotného konca. Vôbec nejde o ľahko predvídateľnú zápletku, pri ktorej si už v tretine knihy uvedomíte, že „vrahom je záhradník“. Pri rozlúskavaní záhady Nolinej smrti budete podozrievať postupne všetkých v Aurore, vrátane samotného Harryho Queberta, na ktorého fakty stále ukazujú najviac. A keď si budete myslieť, že je všetko jasné a už sa predsa musí odhaliť, ako to naozaj bolo, objavia sa ďalšie skutočnosti a kolečko podozrivých sa ešte raz zopakuje.
Láska je tu všadeprítomná. Pri čítaní vám isto zíde na myseľ slávna Lolita, no porovnávať s ňou Nolu nemusíme. Lolita bola len akousi erotickou hračkou v rukách Humberta Humberta. Harry a Nola sa naozaj milovali, hoci aj v ich vzťahu sa objavia neočakávané veci.
„Upnite sa na lásku, Marcus. Je to to najvzácnejšie, čo môžete získať. Túžte iba po láske. Po ľuďoch prídu iní ľudia. Po knihách prídu iné knihy. Po sláve príde iná sláva. Po peniazoch prídu iné peniaze. Ale po láske, Marcus, po láske budú len slané slzy.“
Keď sa Marcus konečne pustí do písania svojej druhej knihy – o afére Harryho Queberta, ukáže sa, že čitateľ má zrazu v rukách hneď niekoľko kníh. Okrem tej, ktorú máte fyzicky v rukách, čítate aj úryvky Marcusovej knihy, ktoré sa preplietajú s Harryho spomienkami opísanými zase v jeho knihe Korene zla. Podrobnosti prezrádzať nebudem, veľkým zážitkom je objavovať to počas čítania.
Veľmi ma bavili aj občasné telefonáty Marcusa svojej matke. Jej najväčšou túžbou je svojho syna oženiť, zatiaľ ho musí zakaždým podozrievať, že je z neho homosexuál. Tieto pasáže sú veľmi vtipné a v podstate hneď ako Markie zdvihne mame telefón, sa môžete pripraviť na porciu smiechu.
„Dobrá kniha, Marcus, sa neposudzuje iba podľa posledných slov, je to spoločné pôsobenie všetkých predchádzajúcich slov. Asi pol sekundy po dočítaní knihy, po prečítaní posledného slova, musí čitateľa zaplaviť silný pocit; na chvíľu musí myslieť iba na to, čo práve prečítal, a pozerať sa na obálku s trochu smutným úsmevom, lebo všetky postavy mu budú chýbať. Kniha je dobrá vtedy, Marcus, keď nám je ľúto, že sme ju dočítali.
A mne to teda ľúto je.
Už dávno som sa s nestretla s knihou, ktorá je taká univerzálna. Každý si v nej môže nájsť to svoje – niekto tému zakázanej lásky či silného priateľstva, niekto napínavé pátranie, niekto zaujímavé myšlienky o živote. S pokojným svedomím ju môžem odporučiť naozaj každému.