Robert Galbraith: V službách zla

Sú knihy, ktoré začnete čítať a nepustíte ich z ruky, kým sa nedostanete na koniec. Potom sú priemery, kde už od začiatku tušíte, že sa to nezlepší (a máte pravdu). Máloktorá kniha vie po nevýraznom začiatku prekvapiť a o jednej z takých budem práve dnes písať.

V službách zla je už tretie pokračovanie série s Cormoranom Strikeom, ktoré píše J. K. Rowlingová pod pseudonymom Robert Galbraith. Harry Potter ma bavil, knihy o ňom som milovala, no nemám k nemu taký nekritický vzťah, že by som nadhodnocovala všetko, čo Rowlingová ďalej napíše. Myslím, že sa to potvrdilo aj v mojich recenziách Prázdneho miesta či prvej a druhej detektívky so Strikeom.

Žiada sa mi vyjadriť svoj celkový názor na knihu hneď na začiatku. Vedela som, do čoho idem a dokonca som sa na knihu tešila – majúc matne v pamäti dobrý dojem z Hodvábnika, ktorý ma po nemastnom-neslanom Volaní Kukučky nadpriemerne bavil. No aj tak som sa po prečítaní prvých kapitol zamýšľala nad tým, kedy vôbec knihu dočítam. Asi najpomalší rozbeh zápletky bol zvýraznený tým, že autorka sa vôbec neponáhľala a naťahovala ma, kde len mohla.

Dej sa totiž začína tým, že sekretárke (detektívnej kancelárie) Robin niekto pošle odseknutú nohu. Sprievodný text je určený pre Strikea, ktorý sa hneď dovtípi, že páchateľ je zameraný práve na neho. Hneď má 3 tipy, o koho by mohlo ísť – sú to muži, ktorým v minulosti ublížil (alebo si to aspoň mysleli) či ich poslal do basy.

Celkom dobrý začiatok, nie? Aj ja si myslím.

Odvtedy sa to ale začalo ťahať – Cormoran bol ochotný podeliť sa so svojimi tipmi aj s Robin, no najskôr museli ísť na pivo, potom na obed a až tam z neho Robin vytiahla prvé informácie. V podobnom duchu sa nesie celé vyšetrovanie, ktoré komplikujú osobné problémy Robin s jej snúbencom. A keď už si myslíte, že sa konečne začne čosi diať, kapitola sa otvára opisom kráľovskej svadby. Skrátka: plno zbytočnej, hoci naozaj dobre napísanej vaty. Ak by mala kniha o 150 – 200 strán menej, vôbec by jej to neuškodilo.

Neviem ale, ako to tá Rowlingová robí, lebo musím bez mučenia priznať, že po spomalenom začiatku sa to rozbehlo – trošku pokiaľ ide o tempo a trošku viacej pokiaľ ide o zaujímavú zápletku. Cormoran s Robin sledujú striedavo 3 ľudí (teda najskôr ich musia nájsť), pričom oni sú presvedčení, že vrah bude jeden z nich. Vy si to myslíte tiež, no potom začnete pochybovať, lebo pomedzi ich pátranie čítate aj kapitoly písané z pohľadu hľadaného. Ten sa najskôr podobá na jedného, potom na druhého, potom na tretieho, potom na žiadneho a potom začnete zase špekulovať, o ktorého z tých troch pôjde.

Strike to samozrejme nakoniec vyrieši: len škoda, že na základe informácie, o ktorej čitateľ nevie. Na druhej strane, nemusíte si búchať hlavu, že ste si to počas čítania nevšimli. Tým Rowlingová degraduje čitateľa iba na diváka, nie účastníka vyšetrovania.

Všimla som si, že recenzie na knihu sú skôr priemerné. Ku mne sa dostala o čosi neskôr ako zvyčajné novinky, preto myslím, že svoj názor už máte spravený – buď jej prečítaním alebo ignorovaním. Podľa mňa sa jej ale oplatí dať šancu – najmä ak sa vám predchádzajúci diel páčil. Je to jedna z tých kníh, kde si užívate práve to pokojné plynutie – kniha, ktorú máte na nočnom stolíku a stačí vám z nej prečítať zopár strán pred spánkom. Ak ste nečítali predchádzajúce časti, neprekáža to, no v ideálnom prípade skúste siahnuť najskôr po druhom dieli.