Keď mačka plány zje – poviedka môjho stredoškolského ja

Na strednej som napísala poviedku. Ešte v staručkom textovom editore T602! Uverejnila som ju v školskom časopise a jedna profesorka ju (myslím že bez môjho vedomia) poslala do nejakej celoslovenskej literárnej súťaže. Malo to niečo s Jankom Kráľom. Vyhrala som 2. miesto, porota bola zložená zo starých konzervatívnych slovenských spisovateľov, takže som vyhrala veľký balík ich kníh. No nekúp to!

Tu  je teda tá poviedka. Nie je to žiadna kafkovina a na niektorých naivných veciach sa isto aj zasmejete. Ale možno to bude pre vás aspoň taká prijemná oddychovka :). A nepýtajte sa, prečo sa volá tak ako sa volá. Názov vznikol úplne bez ohľadu na obsah :D.

I.

„…a žili šťastne, až kým nepomreli,“ zašepkala som a utrela si slzy, ktoré som si pri dojímavom konci filmu ani nevšimla. Znova som sa oprela. Teraz sa môžem chvíľu oddávať snívaniu. Zase ďalší šťastný pár. Aj keď len vo filme. Ako je možné, že niekto môže mať desať chalanov na každý prst a ja ani jedného na dvadsať?
Ach, aké je to krásne byť sama doma! Nikto tu nepobehuje, nič sa ma nepýta, nikto nerozkazuje… Vzápätí zaštrkotal kľúč v zámke.
„Som doma!“ No sláva. Už som sa doradovala.
„Haló, kde ste všetci?“ zakričal otec z predsiene.
„Katka má výtvarnú, Andrej je isto kdesi vonku a mama chodí po nákupoch. Dnes je piatok, nezabudol si?“ odpovedám mu a narýchlo upratujem rozhádzané videokazety.
Môj otec nemá rád, keď sa dívam stále na video. Hovorí, že by som mala čas tráviť užitočnejšie. Napríklad učením (cha-cha).
„Máš pravdu, ale ja mám toho v hlave teraz toľko, že ani neviem, kde bývam.“
„To asi nie, keď si trafil domov.“
„Ach, ty môj mudrlant! Čo by som si bez teba počal?“ Otec vošiel do obývačky a objal ma. Potom sa poobzeral okolo seba.
„Čo si tu tak sama robila?“
„Ale, len som trochu upratovala,“ odpovedám mu a odkopnem poslednú kazetu do kúta.
„To sa na teba veľmi nepodobá. Jáj, som hladný ako vlk! Máme niečo na jedenie?“
Poriadok naozaj nie je mojou silnou stránkou. Otec ma už pozná.
„Ostala ešte kapustnica od včera. Mám ti ju ohriať?“
„To by si bola zlatá,“ povedal otec a natiahol sa na gauč. „Ja si zatiaľ trochu oddýchnem.“
„Mal si dnes ťažký deň?“
„Ako zvyčajne. Pracujem teraz na návrhu na dom pre manželský pár, ktorý má toľko peňazí, že sa im až z vačkov vydúvajú. Keď to klapne a im sa to bude páčiť, niečo pekné ti kúpim.“
„Fajn, teším sa.“
V tomto smere máme šťastie. Peniaze nám nikdy nechýbali.Môj otec je architekt a má dobré miesto v jednej stavebnej firme. Aj mame sa darí. Pracuje vo vydavateľstve a rozhoduje o tom, aké knihy sa budú vydávať. Ušľachtilé, ale nič pre mňa. Ani jedno, ani druhé. Ja by som chcela byť právničkou. A posielať ľudí za mreže. Samozrejme, iba tých, čo si to zaslúžia.
Kým ohrievam kapustnicu, skúšam aspoň trošku pokračovať v činnosti, z ktorej ma vytiahol otec. Aj keď nemám šťastie v láske, ináč sa sťažovať nemôžem. S našimi si zatiaľ ako-tak rozumiem. Samozrejme, niekedy chytím náladu a hovorím, čo by som nemala, ale potom ma to zase prejde. Poznám aj horšie prípady. Napríklad moja spolužiačka Lena si s rodičmi tak nerozumie, že chce odísť z domu. A ako ju poznám, tak to aj urobí. Ja by som to asi nedokázala. A potom, kam by som išla? S Katkou a Andrejom je to tiež v pohode. Katka je moja jedenásťročná sestra. V škole jej to ide, chodí na všelijaké svoje krúžky a raz by chcela byť herečkou. S Andrejom, mojím bráchom, je to už trochu horšie, lebo sa dosť vymyká spod kontroly, ale to asi ako každý normálny devätnásťročný chalan. Ináč sa máme všetci veľmi radi. S peniazmi na tom nie sme tiež až tak zle. Samozrejme, nie sme žiadni milionári, ale čo-to si dovoliť môžeme. A potom, je tu ešte moja super naj-kamoška Martina, s ktorou sa poznám už od detstva. Takže ja sa vlastne nemám na čo sťažovať. Toľkí ľudia by so mnou určite radi menili.
Len…
Kedy aj ja stretnem toho svojho princa? Pre mňa za mňa, nemusí ani prísť na bielom koni. A ani so mnou nemusí byť do smrti (to by sa asi ani mne nepáčilo, veď si chcem ešte užiť), stačilo by pár mesiacov. No, buďme realisti. Pár týždňov. Hlavne, aby ma mal naozaj rád.
„Tak, a už sa ti to nesie. Dobrú chuť!“
„Ďakujem, Martuška.“ Nechám otca osamote a idem do izby. Pustím si cédečko a idem k oknu. Keď je tma, je z nášho
okna veľmi pekný výhľad na nočné mesto. Enrique Iglesias mi k tomu spieva: „I can be your hero, baby…“ Neviem, prečo mám dnes takú romantickú náladu. To asi z toho filmu. Skúšam si predstavovať, ako by som sa ja chcela zoznámiť s chalanom.
Sme na diske, ja som v plnom prúde. „Teraz trochu spomalíme,“ oznamuje DJ, ktorý je tam nový, a už zaznievajú prvé tóny slaďáka od Metallicy. Ja si to znechutene šiniem k východu, nadýchať sa čerstvého vzduchu, pretože viem, že ma určite nikto nepozve do tanca. Nie, že by som bola škaredá. Myslím, že vyzerám normálne – ani žiadna kráska, ani škrata. Ešte letmo zazriem Martinu, ktorú pozval do tanca nejaký blonďák. Už som skoro pri dverách. Zrazu ma niekto zozadu zastaví. Obzriem sa a to je ten nový DJ.
„Ja som Peťo. Nezatancuješ si?“ A je to tu.
„Eee… jasné…“ Tancujeme a ja si ho obzerám. V tej tme toho veľa nevidím. Ale všimla som si, že je vysoký, s hnedými vlasmi a očami toho istého odtieňa.
„Ahoj, Marta, pozri, čo mi mama kúpila,“ vrúti sa do izby Katka a niečo mi ukazuje. Ja sa len ťažko preberám zo snívania. Ako sa len opovážila ma takto vyrušiť? Zachytávam úryvky viet, ktoré mi hovorí, lapajúc po dychu.
„Keď som išla z výtvarnej, stretla som mamu a zobrala ma do obchodu. Tak sa už konečne pozri! CD Tatu!“
„Úžasné,“ hovorím, aj keď si myslím niečo iné. Ako môže to ruské jačanie počúvať? Ale radšej nehovorím nič, nechcem jej pokaziť radosť.
„Ahoj, zlatko, čo nové v škole?“ To je už mama.
„Všetko po starom. Škola stojí. Bohužiaľ.“
„Jedla si?“
„Nie, nie som hladná. Ale otcovi som zohriala kapustnicu. Ešte jej tam ostalo, môžete si dať.“
„Si poklad.“
Len ma treba kopať a kopať, dodávam si pre seba.
Čo je dnes v telke? Nič. Nevadí, aj tak som si už svoju dennú dávku vyčerpala. Mala by som sa učiť, ale nehorí to. Zajtra to prežijem aj s tým, čo už viem. Rozhodla som sa, že pôjdem spať a ešte predtým si niečo prečítam. Pustila som si uspávacie CD a ľahla som si aj s knižkou. No o chvíľu ma premohla únava a ponorila som sa do sladkých snov o dídžejovi Peťovi.

II.

„Norma spotreby materiálu je maximálne prípustné množstvo spotreby materiálu na výrobu jednotky produkcie stanovenej kvality,“ mrmlem si ešte v rýchlosti popod nos a rýchlo vystupujem z autobusu. Dúfam, že si o mne ľudia nepomyslia, že som šiši, ale ak dnes nenapíšem dobre tú písomku z ekonomiky, budem veru ťažko doháňať dobré známky.
„Čau, Marta, čo si to hundreš pod nos? Žeby si dala na rady svojej starej mamy a začala sa modliť?“
„Ale nie, to si len opakujem učivo na dnešnú písomku.“
„Vidíš, máš to robiť ako ja. Nič sa neučím a nič nezabudnem. To je zlaté školské pravidlo.“
„To je tvoje zlaté pravidlo. Keby sa toho všetci držali, ministerstvo školstva by ušetrilo a nestavali by nové školy, lebo ani do starých by nikto nechodil.“
„To si celá ty. Myslíš si, že by sa svet bez školy zrútil. Ale všetko by bolo úplne jednoduchšie. Okrem tvojho ministerstva školstva by ušetrili aj všetky psychiatrické poradne a protidrogové kliniky by boli tiež prázdnejšie, lebo by nebolo ľudí, ktorí by mali zo školy mindráky. A potom, nebolo by ani toľko vojen, lebo ľudia by neboli takí premúdrení a nemysleli by si, že vojna všetko vyrieši.“
„Vieš, vojny nespôsobuje to, že ľudia, ktorí ich rozpútavajú, sú múdri. Ten problém je niekde inde.“
„Naozaj? A kde?“
„Na túto tému teraz naozaj nie je čas. Radšej si pohnime, lebo keď prídem neskoro na tú písomku, vaša triedna ma zabije.“
Tak takéto rozhovory mávam občas cestou do školy. Na moste totiž niekedy stretnem Martina, chalana z vedľajšej triedy. Myslím, že má o mňa záujem, ale aj keď stonám a sťažujem sa, že nemám chalana, toto by bol ten posledný, s ktorým by som chcela niečo mať. So svojimi názormi ma totiž vie tak vyprovokovať! Nehovorím, že ja mám vždy pravdu, ale chalan, ktorý si najviac cení samého seba a svoje potreby, určite nespĺňa moje predstavy o princovi.
„Tak už som tu. Ten blázon mi dnes zase nedal pokoj.“
„Myslíš Martina?“
„A koho iného? Nechápem, ako môže vydržať sám so sebou.“
„Len sa toľko nerozčuľuj a radšej mi povedz, či si sa aj ty tak veľa učila a vieš tak málo ako ja.“
„Moja zlatá, ani som to včera nevidela. Dívala som sa na Lásku cez internet a potom som to už vzdala. Ale myslím si, že to nebude až také hrozné. A čo sa ty máš čo báť, veď ty si určite presedela nad knihami celý večer ako zvyčajne.“
„To áno, ale mám pocit, že mi všetko vyfučalo z hlavy.“
„Hlúposť, určite vieš viac než ja. A neboj sa, keď si nebudeš môcť spomenúť, poradím ti, veď vieš, že sa to pri Marfuši dá.“
Marfuša je naša ekonomikárka. Hovoríme jej tak preto, lebo sa nápadne podobá na Marfu z Mrázika. Ale ináč je v pohode, iba keď sa naštve, čučíme všetci ako voš pod chrastou.
„Študenti, ste pripravení? Prvá otázka: Ako sa nazýva…“

***

„Tento účes sa mi páči. Mohla by si ma tak učesať na zajtrajšiu disku. Čo povieš?“ spýtavo sa na mňa zahľadela Martina a otrčila mi pred nos nejaký módny časopis.
„Myslíš si, že by to zapôsobilo na všetkých chalanov, čo tam budú? V tom prípade by som sa s tebou aj pobila o autorské právo naň.“
„Len sa upokoj a pozri sa do zrkadla. Ak sa ty máš na čo sťažovať, ja si musím dať spraviť plastickú operáciu.“
„Tak potom, prečo sa za mnou v poslednom čase nikto ani len neotočil? Keby som vyzerala tak dobre, ako hovoríš, musela by som po chodbách našej školy chodiť s ochrankou, ktorá by odo mňa odtláčala veľké davy mojich ctiteľov, čo by dali aj život za môj úsmev.“
„Myslím si, že tvoj problém naozaj nie je vo výzore,“ zvážnela Martina a postavila sa k oknu. „Už dávno som ti to chcela povedať.“
Spozornela som. „Vážne? Tak to ma začína zaujímať. Čo predo mnou tajíš?“
„Nič pred tebou netajím. Ale možno by si sa mala naozaj zamyslieť, prečo o teba chalani nemajú záujem.“
„Len sa, prosím ťa, nehraj na to, že ma poznáš lepšie ako ja sama!“
„Chalani ťa nechcú preto, lebo sa o tebe povráva, že si čudná.“
Tak to už je vrchol! „No, dobre, že mi to hovoríš. A v čom som podľa nich čudná?“
„Že máš také divné názory na rodinu, kamošov, školu… Nechceš s nimi piť, cigaretu si zobrala do ruky len raz a hlavne: raz si povedala, že sa vyspíš iba s chalanom, ktorý ťa bude mať naozaj rád.“
Úplne som strácala reč. Tak podľa tohoto dnes hodnotia chalani baby? Je síce pravda, že som to povedala. Ale podľa všetkého chcú chalani teraz babu, ktorá sa s nimi opije, zafajčí si a vrhne sa s nimi do postele. Babu, ktorá chodí viac poza školu ako do nej, babu, ktorá najlepšie nežije vôbec s rodičmi, lebo to nie je moderné, a babu, ktorá ma za kamošov takých týpkov ako oni.
„Martina, prosím ťa, povedz mi, čo si o tom myslíš ty? Aj podľa teba som čudná? Povedz mi pravdu!“
Ticho. „Asi by som už mala ísť,“ povedala po chvíli Martina a brala si svoje veci. „Uvidíme sa v škole.“
Chcelo sa mi hrozne kričať, plakať a smiať sa zároveň. Vôbec som ju nezdržiavala.
„Tak ahoj,“ povedala som takým čudným hlasom a zavrela za ňou dvere. Už mi bolo asi priveľmi dobre. Dávno sa nič nepokazilo. A preto sa muselo práve dnes. Moje priateľstvo s Martinou.

III.

Prechádzam sa nocou po meste a dívam sa ľuďom do okien. Predstavujem si, kto v nich býva a čo tí ľudia práve robia. Tam možno býva nejaký starý pár, ktorý sa spolu díva na telku. A v ďalšom okne asi býva nejaká mladá rodina, pretože na balkóne visia plienky. Nohy ma podvedome zaviedli až k domu, v ktorom býva Martina. Smutne sa dívam na dôverne známe miesto. Sem som sa vôbec nechcela dostať. Ktovie, čo teraz Martina robí? Dnes sa v škole tvárila, akoby sme sa nepoznali. Ale to ma až tak nehnevalo. Oveľa horšie bolo, že sa na mňa pozerala tak… súcitne… Teraz si o mne určite celá škola myslí, že som nejaká chudera.
„Prepáč, nie je ti niečo?“ Odniekiaľ sa vynoril asi dvadsaťdvaročný chalan v džínsoch a v modrej bunde. Nedôverčivo som sa na neho pozrela. Vôbec nemám chuť ísť do poradne. A navyše k niekomu, koho ani nepoznám. Aj tak nikoho nezaujíma, ako sa cítim, všetci chcú len peniaze. A to, o čo ide každému chalanovi.
„Daj mi pokoj, nemám žiadne peniaze,“ odpísala som ho.
„Nechcem tvoje peniaze. Ani ti nechcem ublížiť,“ dodal, akoby mi čítal myšlienky. „Neboj sa. Len mi napadlo, či ti niečo nie je, pretože sa tu potuluješ, akoby si práve ušla z domu.“
„Ty ma sleduješ? Tak to je už naozaj vrchol!“ vybuchla som, ale vo vnútri som bola pokojná. Možno by som sa mu predsa len vedela zdôveriť.
„Ja som Marek,“ nevzdával sa a podával mi ruku.
Pozrela som sa mu do očí a už naozaj nevyzeral ako nejaký úchylák. Bol vysoký, postavou tak akurát, čierne vlasy a prenikavé oči. Akoby sa mi nimi pozeral rovno do duše. Možno sa mýlim, ale ak ma o chvíľu zabije, aj tak nemám čo ľutovať. Momentálne nenachádzam žiadny zmysel života.
„Marta,“ prijala som konečne podávanú ruku a usmiala sa.
„No, konečne si sa usmiala, myslel som si už, že sa tu natáča Šíleně smutná princezná II.“
„Šialene smutná veru som, ale o tej princeznej by som asi zapochybovala.“
„Pochybuješ o svojich kvalitách? To by si nemala robiť.“
„Chceš teda povedať, že som pekná?“ už som sa nespoznávala. Rozprávam sa o takýchto veciach s človekom, ktorého nepoznám ešte ani päť minút.
„Jasné, že si pekná. Ver mi, každý človek je svojím spôsobom pekný. U niekoho to vidno iba navonok, niekto má krásnu aj dušu. Aj to je krása, nemyslíš? A u teba to platí v obidvoch prípadoch.“
„Ty sa vo mne nejako dobre vyznáš. Ako to môžeš tak dobre vedieť?“
„Viem to, pretože by si tu inak nebola. Sedela by si v nejakom slaboosvetlenom bare a nalievala sa nápojmi pre dospelých. No ty si teraz tu. Určite nad sebou premýšľaš a snažíš sa spomenúť si na to, kde si urobila chybu.“
Ten človek ma úplne prekvapoval. Akoby mu stačilo pozrieť sa na mňa a hneď vedel, čo mi je. Teda vlastne, že mi niečo je. Rozhodla som sa nevšímať si to. Možno študuje psychológiu.
„Včera som sa pohádala so svojou najlepšou kamoškou. Na smrť. Na smrť nášho priateľstva. Povedala mi, čo sa o mne šíri po škole a medzi chalanmi. A najhoršie na tom je to, že ona si to myslí tiež. To ma dorazilo.“
„Vieš, čo z toho vyplýva? Nebola to pre teba tá správna kamarátka. Čaká na teba niečo lepšie.“
„Nebola to správna kamarátka? Veď sme sa poznali od detstva. Naši sa poznajú už celú večnosť. Cez leto spolu chodíme k moru a v zime na lyžovačku.“
„To, že sa vaši dobre poznajú, nie je dôležité pre vaše priateľstvo. Podstatné je, či si vy dobre rozumiete a či sa dokážete podržať. A hlavne, či sa máte naozaj rady a nekamarátite sa len preto, lebo je to vaša ,psia povinnosť‘ voči rodičom. Takéto kamarátstva nikdy dlho nevydržia a u vás je to ešte zázrak, že ste to potiahli až doteraz.“
„Tak čo mám teraz robiť? Keby sme mali v škole nejakého psa, ani ten by po mne nebrechol. Nemám sa s kým porozprávať, všetci si myslia, že som najväčší idiot.“
„Nie si idiot a určite máš správne názory. Som si istý, že nie si jediná. Nie sú všetci takí, ako si myslíš. Len sa okolo seba dobre poobzeraj. Sú aj takí ako ty. Určite spoznáš veľa iných normálnych ľudí. Skús nájsť niekoho takého a ten ti ukáže ostatných. Hoci sa hovorí že nie, na zemi ešte predsa len žijú dobrí ľudia.“
Možno som práve takého našla…, pomyslela som si.

IV.

Od toho večera sa v mojom živote veľa zmenilo. Začala som sa na svet pozerať trochu inak. Nie, nezmenila som svoje názory, ba naopak, upevnila som sa v nich.
Od toho večera som sa stretla s Marekom už párkrát.
Od toho večera som mala prvýkrát pocit, že si niečie priateľstvo nemusím zasluhovať peniazmi, skutkami ani slovami.
Od toho večera už viem, čo je priateľstvo. Nebáť sa povedať si pravdu do očí, keď je to potrebné, ale nevynechávať ani povzbudivé slová „ty na to máš“. A takéto priateľstvo som začala s Marekom rozvíjať.

***

„Ahoj, chystáš sa na výlet?“ Stála som s dobrou náladou pri dverách do Marekovho bytu a dívala som sa na tú hŕbu vecí, ktoré sa kopili za ním. Bola nedeľa a ja som sa rozhodla, že zmysluplne využijem svoj voľný čas a pôjdem sa s ním porozprávať.
„Poď ďalej. Alebo vieš čo, počkaj ma, hodím niečo na seba a pôjdeme sa prejsť.“
Vyšli sme na vzduch. Kráčali sme vedľa seba mlčky, nikto nič nepovedal, no mne to neprekážalo. Tešila som sa z krásneho dňa, ale zdalo sa mi, že Marek o niečom premýšľa.
„Ešte stále si mi nepovedal, na aký výlet to ideš,“ začala som.
Marek sklonil hlavu, potom ju zdvihol, pozrel sa na mňa a pomaly povedal: „Nejdem na výlet. Odchádzam. Moja firma ma preložila. Do konca budúceho týždňa sa musím odsťahovať.
V tej prvej chváli som to brala ako fakt. No potom som si uvedomila vážnosť jeho slov. Na jeho odchod som zatiaľ vôbec nepomyslela. Veď ešte len prišiel a už musí odísť?
„Myslíš to vážne?“ zašepkala som.
„Prečo by som ti klamal?“
No ale veď to hádam nie je tak ďaleko. Budeme si aspoň písať a niekedy sa môžeme aj stretnúť, utešovala som sa. No Marek sa stále tváril smutne.
„Ale ja odchádzam do Nemecka. V podstate,“ rozhodil rukami, „ešte ani neviem kam.“
„Marek, ty ma nesmieš teraz opustiť. Vieš koľko je ešte vecí, ktoré nechápem a na ktoré sa ťa chcem ešte opýtať? Kto mi poradí tak ako ty? Zase to bude všetko rovnaké ako predtým. Môj život sa vráti do starých koľají.“
„Neboj sa, Marta, ty to zvládneš. Môj čas sa naplnil. To najdôležitejšie, čo som ti mal povedať, už vieš. Teraz sa musíš postaviť na vlastné nohy. Ja budem na teba myslieť, ale akokoľvek by som tu chcel byť s tebou, nemôžeš sa spoliehať na to, že sa ešte niekedy stretneme. Pamätáš sa, povedal som ti, že dobrí ľudia ešte existujú. Po mne prídu ďalší a ty si na mňa po čase už ani nespomenieš. Neboj sa, budeš mať veľa priateľov, nájdeš si skvelú prácu a budeš sa tešiť zo života.“
„Nie, ja na teba nezabudnem, nikdy.“
Objala som ho silne a zároveň som do toho dala všetok cit, všetko, čo som v tej chvíli cítila. Cítila som, ako mu bije srdce. Chcela som si naposledy vychutnať tú chvíľu. Nie je nič krajšie, ako objatie od človeka, ktorého ľúbiš.
„Marta, keby láska nebolela, nebola by pravá… Zbohom… Raz sa stretneme…“
„Ale veď si povedal…,“ nechápala som.
On len ukázal prstom na nebo. Pozrela som sa ta a videla som, ako nám ponad hlavy letí kŕdeľ bocianov. Rodí sa nový život, pomyslela som si.
No ja som pochopila, čo mal na mysli. Pozrela som sa na Mareka a prikývla som. Dívala som sa za ním, ako mizne v diaľke. Preč z môjho života. Ale nie z môjho srdca…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like
prečítať

Auschwitz

Včera som po 13 rokoch navštívila Osvienčim. Pridala som sa do partie rodinných priateľov, aby sme spoznávacím výletom…
prečítať