Monika ZbínováPo tom, ako Ferrante okúzlila celý svet svojou Nepolskou ságou, vydáva nový román – Klamársky život dospelých. Uzavretý, celistvý príbeh z ulíc Neapola, s úplne inými postavami, inými problémami, inými situáciami.
Alebo?
No, nie úplne. Od začiatku však vidno, že autorka sa snaží písať úspornejšie: vie, že má obmedzený priestor cca 300-stranového diela. Aj preto hneď prechádza k veci a odpaľuje to vetou, ktorá má potenciál presláviť sa podobne ako úvod z Pýchy a predsudku:
Dva roky predtým, než otec odišiel z domu, povedal matke, že som veľmi škaredá.
Z toho sa dá šípiť rodinná dráma, napäté vzťahy i kríza identity, aj keď to je možno pritiahnuté za vlasy: veď mladá Giovanna má ešte len 12 rokov. No nie je to len náhodný vek, Ferrante sa majstrovsky sústredila na veľmi dôležitý (hoci na prvý pohľad neviditeľný) medzník v živote: moment, kedy sa obdobie detstva začína posúvať do tajomnej a vzrušujúcej dospelosti.
Po tej na jednej strane Giovanna veľmi túži a spolu so svojimi kamarátkami zo spriatelenej rodiny sa snažia dospelákov napodobniť, priblížiť sa im, nabrať patričnú vážnosť. No zároveň sa nedokážu oprostiť od bezpečia, ktorým ich šťastné detstvo dosýta zásobovalo.
Keď sa Giovanna má stretnúť so svojou tetou, ktorá je pre minulé pletky otcom vyčiarknutá nielen z fotografií, ale aj zo života, ešte naposledy balansuje medzi týmito dvomi brehmi. Ale kto by odolal: pokoj v rodine vymieňa postupne za vzdor, stabilné vzťahy s rodičmi za príťažlivé rebelanstvo neznámej príbuznej, slušné správanie za lož, vypočítavosť a sebectvo: chuť spoznávať život dospelých je skrátka silnejšia“.
V priebehu pár dní sa jej životný priestor rozšíri niekoľkonásobne a spozná množstvo nových ľudí. Takou radikálnou zmenou perspektívy sa zákonite musia zmeniť aj doterajšie vzťahy a v podstate komplet spôsob života.
Ferrante nám v Neapolskej ságe ukázala, že dokáže brilantne pracovať s postavami a symbolmi a potvrdzuje to aj v tejto knihe. Giovanna má veľa z Eleny; Lina síce absentuje, ale dôležité miesto zaujíma jej teta Vittoria. Podobne je to aj s mužskými postavami, schválne, kedy objavíte Nina. Celkovo ale postáv nie je veľa, čo bude pre mnohých výhoda (nedá sa v nich stratiť).
Autorka ich síce rozumne používa, ale sústreďuje sa na vývoj hlavnej postavy. Načrtnúť (a vyriešiť) na ploche jednej knihy krízu vzťahu s rodičmi, priateľkami, širšou rodinou, školou, krízu (ne)viery v Boha i vlastnej sexuality, to nie je vôbec jednoduché. Čaro dopĺňa aj neodmysliteľný taliansky temperament a svojské familiárne dialógy medzi postavami.
Ak som v posledných týždňoch skritizovala minimálne 2 romány o vzťahoch, prinajlepšom priemerné, tak Klamársky život dospelých je presným príkladom toho, ako by mala takáto kniha vyzerať. Nepatrím k zarytým fanúšikom Neapolskej ságy (hoci sa mi páčila), ale Klamársky život dospelých by sa mohlo páčiť aj tým, ktorých nadšenie z tejto série minulo.
Rozprávanie dospievajúcej Giovanny sa začína vetou: „Dva roky predtým, ako otec odišiel z domu, povedal mojej matke, že som veľmi škaredá.“
Viac ako tristo strán príbehu z prostredia strednej neapolskej spoločenskej vrstvy v polovici deväťdesiatych rokov, v ktorej sa mladé dievča stretáva s dvojtvárnosťou, falšou, krízou hodnôt a spletitosťou rodinných vzťahov, bolo prvými talianskymi recenzentmi vrelo prijatých a u čitateľskej obce, ako to už býva v prípade tejto autorky zvykom, vyvolalo obrovskú odozvu.
Do akého zrkadla sa má dospievajúce dievča pozrieť, aby sa našlo a zachránilo?
Čitatelia a čitateľky s ním prežijú flaubertovský čas veľkých zmien, objavov, sklamaní a nejednoznačností dospelosti.
